Ste tu prvýkrát?
Štrnásta kapitola
„O pomoc?“ neisto sa ku mne ozýval Zuzkin hlas, zjavne zmätený, prečo volám práve jemu a prečo volám takmer o polnoci.
„Och, ešte raz sa ospravedlňujem, ale keby som nemusela, tak vám nevolám... Viete, ide o to, že... môj manžel upadol do kómy.“
„To je mi ľúto,“ znenazdajky ma prerušila jej náhla odpoveď. „Istotne sa ale čoskoro preberie.“
„Hm, ďakujem,“ zdvorilo som odpovedala, hoci mi ešte stále nedochádzala podstata celej tej pravdy. „A o to práve ide. Musím byť s ním. Nemôžem ísť do Edinburghu.“
„Tak vy neprídete? To je škoda, bez vás tu bude René ako zmoknutý pes.“
„Vy ste v Edinburghu?“ srdce mi zaplesalo a začkalo sa mi.
„Áno, veď na konci posledného zájazdu som vám hovorila, že prídem aj na tento. Nestihla som prejsť všetky pamiatky, viete, spisovateľov a tak...“
„Aha, jasné..., veď preto vám volám,“ zaskočene som zaklamala, keďže mi táto drobnosť totálne vyfučala z hlavy. „To je super...“
„A čo ste to chceli? Budete veľa platiť, voláte mi do Edinburghu.“
„Aha..., jasné,“ spamätala som sa a do mysle sa mi bolestivo zapichol Igor. Vždy sa pre moje vysoké účty za telefón hneval aj keď som si ich platila sama. Veď som žena...
„Zaskočíte ma?“ vyletelo zo mňa.
„Prosím?“
„Mohli by ste ma zaskočiť... a pomôcť Renému? Ja do Edinburghu neprídem, nemôžem. Musím ísť za manželom.“
„Aha, samozrejme... Ale..., nemám kvalifikáciu,“ bezradne poznamenala aj keď som jasne počula, že pomôcť mi chce. Zlatá stvora.
„To nevadí, ani René ju nemá a robí to. Tu ide hlavne o jazyk a dynamickosť, a tie vy máte, nie?“
„No..., v angline som najlepšia v ročníku,“ pochválila sa.
„Tak vidíte. Môžem s vami rátať? Prosím.“
„... Isteže,“ po krátkom zaváhaní odvetila a ja som pocítila, ako mi z duše odpadol obrovský balvan. Chvalabohu...
„Do smrti vám ostanem zaviazaná. Choďte za Reném a všetko mu povedzte. Keby neveril, tak mu pripomeňte, kto šoféroval autobus, keď sa pred dvoma rokmi opil v tom liehovare. Zbohom.“
A stíchla som.
Skutočne neviem, ako sa mi to podarilo, no práve som uskutočnila husársky kúsok. Vybavila som za seba náhradu a ja môžem ísť do Moskvy. Za Igorom.
Ale nie dnes, nie v túto noc, najskôr až zajtra..., ak bude voľný let. Pobalená už som, to som si jasne uvedomovala a pri pohľade na malý záznam, ktorý som ešte stála držala v rozochvených rukách, mi niečo napadlo: Mám dosť času na to, aby som si ho pozrela. Dnes večer... A možno prídem aj na to, kto za tým všetkým stojí. A prečo je Igor v kóme.
Neprítomne som sa striasla. Na sekundu mi pri tom pomyslení prišlo zle a zhrozila som sa z toho, ako chladne uvažujem. Ako vrah. Bez štipky citu a úcty k môjmu manželovi, ktorý ma práve teraz potrebuje najviac zo všetkých ľudí na tomto svete. Vlastne, ak by som mala rozum na pravom mieste, v momente by som sa zdvihla, odpochodovala by som na letisko a čakala tam na najbližšie lietadlo. Hoci aj celý deň. Hoci...
Hoci to momentálne nespravím. Uvedomujem si to a zároveň si to aj neuvedomujem, chápem aj nechápem, čo sa Igorovi stalo, že sa práve teraz nachádza na rozhraní života a smrti. Balansuje na tenulinkej žiletke a azda je len na mne či ho potiahnem na tú správnu stranu. Lebo inak...
Zomrie.
To desivé slovo ma pretkalo mrazom. Nie! To sa nestane!- pobúchala som päsťou po záchodovej mise a počula som, ako moja „spolusediaca“ pohoršene zamrmlala. Nie! To Igor nesmie... Nesmie sa vzdať práve teraz, keď sa blíži náš začiatok. To mu nedovolím!
Prudko som sa postavila, záznam z kamery som si strčila do kabelky a rozhodne som sa natiahla za kľučkou...
Ale kde si ho pozriem...? Doma?
To nepripadalo do úvahy. Naša posledná kamera skonala pred dvoma rokmi, keď mi vypadla z balkóna a odvtedy sme takmer výlučne používali digitálny fotoaparát. Áno, ja viem, že má menšiu kapacitu, ale pravdupovediac, za posledné dva roky a najmä za ten jeden ani nebolo toho, čo by stálo za to ho vytiahnuť.
Následne mi napadlo ísť k Božke. Nad touto nereálnou predstavou som sa však musela zasmiať a vzápätí aj stíchnuť, pretože môj hlas v malej okachličkovanej miestnosti dunel ako ozvena. Nie, ísť k Božke, to nie je dobrý nápad, tá sa do toho rozumie ešte menej ako ja...
A čo René?
Nie, to je taktiež nemožné, je práve v Edinburghu. Jeho byt je zamknutý.
Ale ty vieš, kde sú kľúče...
To teda skutočne viem!- pokývala som hlavou, potiahla splachovacou páčkou, aby na mňa nikto pri umývadlách nepozeral ako na barbarku, ktorá za sebou necháva plne naložené, v sekunde som si opláchla ruky a už som trielila von.
Mala by som stihnúť autobus...- pridala som do kroku, keď som vyšla na tmavú ulicu a za sebou nechala budovu Auparku. V svetle pouličných lámp sa mi autobusová zastávka zjavila akoby vyskočila spod zeme a moje oči sa zavŕtali do cestovného poriadku. Nechodievam tadiaľto často a ak zvyčajne vykročím z bytu, najčastejšie používam auto. Autobusom chodievam len k svokre.
„Spoj by mi mal ísť asi o desať minút...,“ mrmlala som si sama pre seba a s veľkou neochotou som spozorovala, ako ma spod prístrešku zastávky pozoruje akýsi chlap. Vyzeral ako bezdomovec... Neprítomne som sa zamračila a nevšímala som si ho. Nemala som z neho dobrý pocit, o to viac, že sme tu boli len my dvaja. Keby sa o niečo pokúsil, tak fakt neviem- úpela som a opatrne som naňho mrkla.
Nemala som to robiť! Pravdepodobne to pochopil ako signál, pretože vzápätí sa na mňa usmial a vytrčil palec dohora. To som to už nevydržala a ako struna som skočila až k okraju nástupišťa.
Dve mocné zatrúbenia vodiča autobusu ma však takmer okamžite odhodili na dlažbu a len som sa striasla, keď som si uvedomila, že inak by do mňa autobus vrazil. Práve v najdôležitejšej situácii som taká nepozorná! Dofrasa! Mohol zo mňa zrobiť pečiatku...!
Aha, môj autobus...- myšlienky v hlave sa mi prerušili ako keď prestrihne niť a už som sa zviechala, keď...
„Pani, ukážte, pomôžem vám,“ zozadu ma podopreli dve silné ruky a ja som cítila, ako stúpam.
„Och, ďakujem, už som neverila, že aj dnes žijú džentlmeni,“ chytila som sa neznámeho za kabát a povďačne som sa otočila. „Ešte raz... Á!“ skríkla som ako najatá a s odporom som pustila špinavú bundu toho bezdomovca. „Nechajte ma na pokoji, vy úchylák!“ zapišťala som na celú ulicu a skočila som do autobusu. „Vypadnite!“
Dvere autobusu sa s plesknutím zavreli a ja som tomu chlapovi ukázala cez sklo dosť nemiestne gesto. Nie, nechápte ma zle, nechcem pôsobiť ako snob..., ja dokážem pochopiť aj takýchto ľudí, no nestrpím, keď po mne siahajú. A nech nikto z vás nevraví, že on je iný... To by som tak chcela vidieť!
Nie, nemám špeciálne zlé skúsenosti, no nie som schopná strpieť ľudí, ktorí o seba nedbajú... Lenivcov a príživníkov! Keď ich vidím v správach, len sa mi tak obracia žalúdok. Hnevá ma, keď ich podporujú a nás, ktorí tvrdo makáme, sajú ako obzvlášť chutný džús v akcii. Prečo by sa aj oni nemohli aspoň umyť?! Veď vecka na pumpách sú..., ak je to ďaleko, tak aspoň v potoku. A hneď by prišli na iné myšlienky, keby vyzerali aspoň trocha k svetu. No ak vyzerajú ako vyzerajú, nie je dôvod sa ani diviť, prečo tak dopadli. Oni nemajú snahu postúpiť vyššie.
S odporom som zavrela oči, aby som si z pamäte vymazala obraz toho zmenšujúceho sa bezdomovca, ako mizne so vzďaľujúcou sa zastávkou. Po tvári mi pobehovali pouličné svetlá a do uší mi prenikal ukľudňujúci hukot motora... Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Je príjemné, keď počas chladnej noci sedíte vo vyhriatom autobuse.
No, a ja nesedím...
Pousmiala som sa a s vedomím, že som v autobuse len ja a opustená babka, sediaca na opačnej strane, som privrela viečka... a počúvala nahraný hlas vodiča autobusu, ako ohlasuje zastávky. Ako malá som si myslela, že to skutočne rozpráva vodič..., naživo. A až v pätnástich som prišla na to, že je to podfuk. Raz totiž jeden autobus meškal a oznamoval už takú zastávku, ktorá bola pri jeho súčasnej polohe v ďalekom nedohľadne.
No, svet detí je plný tajomstiev a presne v takýchto chvíľach by som ich chcela zažiť ešte raz. Ja viem, že už mám po tridsiatke, no pochopte ma. Ľudia, ktorí sa majú už o niekoľko hodín natrvalo vzdialiť od svojho domova, sa túžia vrátiť späť... a spomínať. Nostalgia k týmto chvíľam jednoducho patrí.
Strojený hlas, ktorý oznamoval moju zastávku, ma vyrušil z príjemného teplého snenia a náhle som precitla. Otriasla som sa, dlho som zívla a vystúpila som von. Bolo hádam ešte chladnejšie než pred chvíľou a clivo som sa obzerala za autobusom, ktorý mizol v diaľke..., s poslednou cestujúcou, ktorá v ňom jazdí azda aj celú noc.
Tuhšie som sa zavila do kabáta, opustila som osvetlené priestranstvo autobusovej zastávky a vkročila som na vyšliapaný chodníček tiahnuci sa cez stred trávnika. Pod topánkami mi praskal piesok a tma predo mnou pomaly požierala môj tieň. Bola som tu celkom sama. Nikde ani živej duše, len mesiac, napoly ukrytý za tmavými mrakmi a žlté okno na treťom poschodí. Presne k nemu som mierila. Do tej istej bytovky, len o poschodie nižšie - to bolo Reného kráľovstvo.
Stlačila som univerzálny zvonček pod menom Babráková, ktorá nikdy neexistovala a krátke zabzučanie ma pustilo dnu. Ihneď sa rozsvietilo svetlo na chodbe - René mi ešte pred pol rokom hovoril, že sa poskladali na fotobunku. Sklonila som pred ním hlavu, prešla som prvý úsek schodov a výťahu som sa vyhla. Dnes som si výnimočne vybrala tú ťažšiu cestu aj keď inokedy sa s radosťou zveziem čo i len o jedno poschodie. Pohodlná..., tak sa zo mňa smeje René. Práve teraz však aj praktická - nechcem hrmotom tej plechovej krabice zobudiť pol bloku.
Zastavila som pred dverami s nápisom René Riccardo. Ja viem, je to čudné meno a verte mi, že tak Reného nepokrstili. O zmenu požiadal asi pred troma rokmi - na dovŕšenie jeho sukničkárskeho imidžu. Vraví, že keď ženám povie, že je Talian, samé mu skáču do postele. Len škoda, že to neplatí aj opačne...
Čupla som si a vďaka poznatku, že René priam miluje všetky americké trháky, som kľúče od bytu našla pod črepníkom veľkého fikusu rastúceho pri dverách. Usmiala som sa, zaštrngotala som kľúčmi a ako myška som sa vkradla dnu. Netrvalo mi to ani minútu.
Nerozsvecovala som, keďže mi do chôdze svietil biely mesiac a Reného byt poznám už naspamäť. Prekráčala som úzkou chodbou, stlačila som kľučku dverí celkom na konci a vošla som do spálne. Hneď pri vstupe by vám do očí udrela veľká telka s obrovským stojanom plným napálených dévedéčiek. Zaberajú celú jednu stenu ako masa tenkých obalov a ja pri tom pohľade môžem skonštatovať len jedno: „René je proste maniak na filmy...“
„Ešteže je aj blázon do natáčania,“ zašepkala som si sama pre seba a z poličky som zobrala kameru. Zrejme najnovší model..., mňa sa nepýtajte. Rýchlo som sa posadila, z vrecka som vytiahla malý čierny záznam a len som dúfala, že bude sedieť. Pasoval ako uliaty. Zrejme aj ten, kto mi ho dal, je maniak na filmy...
Od napätia som sa celá zachvela, v bruchu som pocítila šteklenie a pri stlačení PLAY som už nedýchala. Azda ešte nikto nebol tak napätý ako ja, keď sa spustila nahrávka.
Na obrazovke naskočila tma. Sprvoti som nechápala a už som chcela pobúchať po tom vynáleze, keď ju zrazu prerušilo jasné modro-červené svetlo. Blikalo. V pravidelných intervaloch osvecovalo celý obraz a prelínalo sa s nejakým hukotom. Ozvali sa nejaké hlasy, no boli príliš nejasné na to, aby som im niečo rozumela. Len šumeli, hučali a vo mne vyvolávali zvláštny pocit. Strach?
Zažmurkala som a obraz kamery sa pohol. Zaostril a priblížil na skupinku troch ľudí, ako sa skláňali nad nejakými postavami. V pozadí sa črtalo rozflákané auto. Na niekoľkých čistých miestach sa javili ešte zvyšky bordovej farby. Pri pohľade na ňu ma až pichlo pri srdci..., hneď som vedela, čie to auto je. Nepotrebovala som ani ešpézetku. Nikomu inému ako Igorovi ani patriť nemohlo.
Obraz sa znova pohol a tentoraz ešte viac priblížil tú skupinku. Boli traja. Dvaja muži v policajnej rovnošate a žena. V najnovšom kostýme, s pohľadom priamo upretým na trojicu na zemi. Igor! Spoznala som ho priam v sekunde, zbadala som jeho pokrivenú grimasu a ruky pevne obopäté okolo tej neznámej ženy... Marty B.! Plakal ako malé dieťa, nikoho si nevšímal, len stískal jej zakrvavenú ruku a bozkával jej ovisnuté vlasy... Nie!
„NIE!“ skríkla som a do kamery som zaťala nechty. V očiach mi navreli slzy a v hrdle som pocítila obrovskú horiacu guču. Tlačila mi na hlasivky, nedovoľovala im rozochvieť sa a radšej nechávala priestor slzám, ktoré mi tiekli po lícach. Plakala som. Ja som plakala.
Záznam priblížil na maximum a celú pozornosť sústredil na postavu chlapa, natiahnutého na zemi. Zjavne ešte žil, pretože slabú ruku vystieral k tej nóbl žene a tou druhou jej posielal bozky. Ona však neplakala. Dívala sa naňho celkom pokojne, zlatokopka.
Odrazu sa priblíženie rozostrilo a obraz sa začal triasť. Jeden z policajtov sa otočil a niečo ku mne zakričal. Rozzúrene sa rozbehol k tomu, kto držal kameru a neznámy kameraman začal ustupovať. Aj tak som si však všimla tvár toho policajta. Bol to Peter.
Peter. Môj podrazácky, falošný kamarát Peter.
Náhle kamerou myklo, otočila sa opačným smerom a obraz zhasol. Neznámy kameraman utekal preč.
XXX
„Z Evy mám myš na vodítku...,“ posmešne sa uškŕňal Peter a díval sa na malú bodku, svietiacu na jeho displeji. Pripadal si ako boss, ako jeden z tých jeho, ktorí sa na ňom už mnohokrát vyvršovali. Karhali ho... Lebo je len obyčajný radový policajt, a tak to už v ich brandži proste chodí. Keď nie ste tam hore, nemáte si čo vyskakovať. Najskôr treba postúpiť... A Peter si bol istý, že v túto chvíľu postupuje. A to rapídne.
Drobná červená bodka sa presunula do Reného bytu. Netušil, načo tam šla, ale nevenoval tomu zbytočnú pozornosť. Pravdepodobne potrebovala niečo, čo si tam kedysi dávnejšie nechala. Aspoň tak tipoval..., veď tak to robieva aj on.
A môže tam stráviť hoci aj celú noc - preletelo mu mysľou a pokojne sa díval na displej. „Som génius...,“ uznanlivo si mrmlal a v duchu sa potľapkával za to, ako rozlične zabezpečil jej polohu. Šéf ho tým poveril a prízvukoval mu, aby ju ani za nič nestratil z dohľadu a on to vykonal mimoriadne precízne. Mimoriadne.
Nastražil na ňu jedného z tých lacných sliedičov, ktorí sa zaplietli do problémov a pre pár šupiek sú schopní urobiť čokoľvek... aj zabiť, ak treba. Sledoval ju v prezlečení bezdomovca na autobusovej zastávke a pozorne si zapísal aj číslo spoja, do ktorého nastúpila. Aj čas, aj jej oblečenie, proste všetko... Peter chcel mať prehľad a istotu.
Jasné, ten pako sa takmer prezradil. Oslovil ju mimoriadne slušne, takže len blázon by uveril, že predstavuje ozajstného bezdomovca. Debil! To potom aj tak vyzerá, keď si človek najme túto spodinu. Aby za nich všetko žehlil.
Eva však chvalabohu nič nespozorovala a Peter sa uškŕňal nad jej slepotou. Hľadá už nejaký ten deň, vytrvalo ako včela, no pritom nemá vôbec nič. A zavíta aj do Reného bytu. Hlupaňa... Skutočne nechápe, ako môže práve v tejto chvíli myslieť na niečo, čo si uňho zabudla. Práve teraz, keď by mala konať.
Len jedna vec ho ešte zaujíma: Čo jej Sergej nechal v tom kine... Možno nakoniec aj dostal rozum a len ju tak prehnal, no na to by sa zbytočne nespoliehal. Čert nikdy nespí..., a najmä, ak mu pod zadkom vrie veľké tajomstvo. A Sergej určite nepatrí do radu tých, ktorí sa tak ľahko vzdávajú, to teda nie, a pritom ho už raz takmer dostal... Pred vyše rokom ho mal na dosah ruky... Nebyť toho sprostého vlaku, ktorý mu prekrížil cestu a zamedzil mu tak dolapiť toho ruského zbabelca, nemuselo sa diať nič z toho, čo sa deje práve teraz. A on, Peter, by za minuloročné služby a dezinformácie získal pohodlné a teplé miestečko. No namiesto toho sa teraz tlačí v tesnej dodávke pred Reného blokom!
No veď už dlho nebude... Čoskoro Sergejovi skočia na zúbky a on získa svoju stratenú reputáciu u šéfa. A s ňou aj všetky výhody a Eve..., tej ostanú len oči pre plač.
XXX
„Tak čo, Andrej, ako sa ti tu páči?“ Alexov hlas sa niesol sálou pod pavilónom H a narážal na chladné steny, na ktorých sa ligotala chirurgická oceľ. „Spokojný?“ nenávistne sa uškrnul a tenkým skalpelom sa dotkol Brezinovej brady, ktorá sa pod tým dotykom zachvela.
„Bastard,“ zasyčal Brezina cez stisnuté zuby a roztopeným pohľadom prebodával chlapa, ktorý sa nad ním skláňal. „To ti neprejde.“
„Že nie...? O niekoľko minút sa to už nedozvieš,“ zasmial sa a tenký skalpel položil do sady k ďalším, pričom sa podzemím rozľahol ostrý cinkot kovu. „Už som to hovoril, že tvoje srdce nám poslúži ako transplantát pre jednu obzvlášť váženú osobu? Možno ju poznáš, je podobný ročník... Alebo asi nie, ty si k vyšším kruhom nikdy neinklinoval, že?“
„Skap...“
„Neboj sa, o malý moment sa ti to vyplní. Vieš, že náš chirurg mi prezradil, že v odeve si mal fotku Niny? Vraj ešte z obdobia, keď sa jej krásou žiadna nevyrovnala.“
„Neber jej meno do svojej špinavej huby. Nie – si – toho – hodný!“ sekal slová, pretože popruhy, ktorými bol pripútaný o lôžko mu prekážali v plynulej reči. „Ona s takým odpadom ako si ty nemá nič spoločné.“
„To by si sa čudoval,“ šialene sa zaškeril a uvoľnil miesto jednému z tímu chirurgov, ktorí čakali len na jeho povel. „Nepovedala ti azda nič, keď od nás utekala? Nič o mne a o nej? O našom vzťahu?“
„Drž – hubu!“
„Ach, ako milujem takéto situácie..., keď sa všetko deje presne tak, ako sa má. Keď zistíš, že roky driny a nepretržitého pátrania sa konečne oplatili... Poznáš to? Je to také..., vzrušujúco uspokojivé. Ako keď sme odrovnali Ivana, veď vieš, tvojho partnera... Jeho oči a články prstov sa skutočne hodili, moja známa o ne prišla pri autonehode...“
„Prestaň! Je mi z teba – ZLE!“
„Nonono, len sa upokoj, veď už prestanem... Len jednu vec som ešte chcel,“ nahol sa celkom blízko nad neho a pokojným pohľadom sledoval jeho vydesený pohľad a spotené čelo. „Chcel by som sa ti poďakovať, že si mi tak hlúpo ukázal cestu k Igorovi. Keby si ho vtedy nezamestnal, tak neviem..., azda ho ani nezískam. Skutočne ti ďakujem, mnoho si mi tým uľahčil,“ poznamenal a vystrel sa. Prosím, môžete začať,“ kývol na hlavného chirurga a ten k Brezinovým ústam priblížil trubicu s uspávacím plynom.
„Nie, stoj! Viem toho ešte veľa...! Poviem ti...!“
„Prepáč, už ma nebaví počúvať tvoje reči. Mal si na to príležitosť, keď sme ťa odchytili v Nininom penzióne. Zbohom,“ kývol mu a pavilónom H sa rozniesol Brezinov zdesený krik. Odrážal sa od stien, narážal do chladného vybavenia a do zvukotesných dverí, ktoré ho ďalej nepustili. Ktoré zatajili všetko po tom, čo stíchol a čo si jeho rozbúšené srdce našlo nového majiteľa.