Ste tu prvýkrát?
Šiesta kapitola - Eva, cudzinec a Igor
Sedela som na gauči. Igor odišiel do práce už pred tromi hodinami. Byt bol úplne tichý a vo vzduchu ešte stále visela pomaly vyprchávajúca vôňa červeného vína, čo zaschlo v mojom pohári zo včera večera. Riad bol stále v dreze, lebo sme nemali čas upratať. Včera bol veľký večer, no ja som sa teraz aj napriek tomu cítila horšie, ako pred tým. Konečne mi dal Igor naozaj najavo, že náš vzťah neumrel vtedy, keď sa jeho život zosypal a prišiel o všetko. Cítila som ako už dávno nie, že znova je to ten istý Igor, alebo aspoň veľmi podobný tomu, ktorý ma kedysi zasypával bozkami a slovami nehy len za to, že som jednoducho bola a bola som tu pre neho. Niečo v ňom sa však otočilo iným smerom. Pred tým by to neurobil. Pred tým by odo mňa nežiadal, aby som zahodila svoj život a začala celkom nový, stovky kilometrov od domova s jedinou zárukou šťastia, ktorá spočívala vo fakte, že v tom novom svete budeme spolu.
Vstala som a otvorila som chladničku. V okamihu ma oviala vôňa tvarohu z koláča, ktorý som tam včera narýchlo natlačila, aby sa nepokazil. Vzala som nôž, odkrojila si kúsok a vrátila sa zase na gauč, kde som zaujala rovnakú pozíciu ako pred tým: hlava opretá o operadlo a nohy na stole. Všade padali drobné omrvinky. Inokedy by som to nezniesla. Ja sama som sa na Igora vždy hnevala, keď trúsil na gauč a na zem, no teraz mi to bolo úplne ukradnuté. Jazyk mi šteklila sladkastá chuť, ktorá ma na chvíľu uchlácholila, no pár zahryznutí, a znova som sa musela spoľahnúť len na svoje nervy, lebo cukor ma dokázal upokojiť len na pár minút. Keby som bola bývala chcela, mohla by som ten koláč zjesť celý, no načo by to bolo? V konečnom dôsledku, cítila by som sa presne tak, ako teraz. Po jednom kúsku koláča, či po celkom plechu, môj problém by to nevyriešilo a ešte aj vo chvíľach, akou bola táto som mala pred očami obraz Božky, ktorá vždy riešila svoje problémy takto. Ak bol jej život priťažko stráviteľný, zahryzla do niečoho, čo šlo dolu krkom ľahšie. No ja som nebola taká hlúpa. Iste že, tvarohový koláč sa môže zdať sladší, ako život, no potom, keď tá chuť splynie v horkosti slín, nezostane po ňom ani pocit sýtosti ani hmotná spokojnosť.
Vzala som mobil a chcela som zavolať Renému, no nevedela som, čo by som mu vlastne povedala. Jedna moja časť chcela niekomu pompézne oznámiť, že sa sťahujem do Moskvy so svojím mužom, ktorý sa po čase konečne zase začal správať ako skutočný muž, no na druhej strane som sa chcela posťažovať a chcela som právo hrať sa na obeť za to, že niekto rozhodol za mňa a za to, že odo mňa Igor žiada tak veľa, po tom všetkom, čo som pre neho za posledné mesiace robila a čo som pri ňom znášala. Mala som aj isté obavy, no nebola som si istá, či sa o ne chcem s niekým podeliť. Ja nie som ten typ, čo sa rád delí o najhlbšie pocity a strach je jednoznačne v tej kategórií. Znova som mobil odložila, no v tom ma myklo, lebo ticho preťalo zapípanie a na mobile zasvietila esemeska. Zvraštila som čelo a narovnala sa. Pozrela som sa na text a do hlavy mi stúpla horúčava.
UZIVAJ SI DOMOV, KYM MOZES!
Čo do pekla...? Pozrela som sa na číslo. Znovu bolo rovnaké, no aby som si bola celkom istá, pozrela som sa na staré správy. Sedelo. Striaslo ma, ale nevedela som, či to bolo viac od zlosti, alebo od neistoty, ktorá sa mi rozliala v hlave. Kto do pekla sa môže takto zabávať, napadlo ma, no potom som si musela priznať, že toto už nebola zábava. Akoby toho nebolo dosť pri tom všetkom, čo som musela riešiť v tej chvíli. Povedala som si však, že to takto nenechám.
Co chcete?....naťukala som do esemesky a odoslala ju na to číslo. To bola prvá správa, ktorú som tam poslala. Chvíľku som nervózne čakala, no potom mobil znovu zapípal.
TY NEVIES? BESTIA!
Tentoraz mi takmer vypadli oči pri pohľade na to. Beštia?! Zostala som úplne v šoku a hľadela na to slovo, ktoré sa mi vrývalo hlbšie a hlbšie do očí. Beštia? Ja? Prečo? Niečo vo vnútri mi našepkávalo, že tu naozaj končia všetky žarty. Nevedela som, čo robiť. Na zlomok sekundy som si pripustila, že mám strach, no potom som sa spamätala a vytočila číslo svojho bývalého priateľa, policajta, s ktorým som sa rozišla viac, než v dobrom a len kvôli jeho práci. Ešte stále sme si často písavali a Igor sa mi to nikdy neodvážil vyčítať.
„Áno?“ ozval sa Peter.
„Ahoj Peťo, počuj, potrebujem, aby si mi zistil, ako sa volal ten druhý človek, ktorý bol pri tej nehode, ktorú mal Igor,“ povedala som rýchlo, aby som zdôraznila svoju tieseň.
„Načo to potrebuješ, Evi?“ opýtal sa Peter trochu nespokojným tónom.
„Je to dôležité, naozaj,“ nástojila som.
„No dobre, počkaj, skúsim zistiť, čo sa dá, ale teraz tu máme dosť zhon. Dve nehody v centre...“
„Viem, ale toto je naozaj súrne Peťko,“ povedala som a bolo mi jasné, že to zabralo. Nikdy neodmietol, keď som mu povedala Peťko.
„Zavolám ti o pár minút,“ a zavesil.
Položila som mobil na stôl
a netrpezlivo naň zízala. Pýtala som sa sama seba, prečo Peter ešte
nevolá späť, aj keď som na hodinách dobre videla, že ubehlo sotva pár
sekúnd, nie to ešte celé minúty. Zrazu sa ozval zvuk. Nebolo to však
očakávané zvonenie mobilu, no zvonček na dverách. Nesústredene som sa
zdvihla a otvorila dvere.
„Ahoj, Božka,“ pobozkala som ju na líce.
„Tak ako moja?“ opýtala sa Božka a na tvári mala svoj klasický úsmev, ktorý bol z časti úprimný a z časti smädný po nových klebetách, ktoré by mohla potom pretriasať so susedkami v jej veku.
„Božka, teraz zrovna nie je vhodná chvíľa,“ vyhovorila som sa trochu stiesnene. Síce som sa tešila na rozhovor s ňou, no teraz som nedokázala myslieť na nič iné, ako na Petrov telefonát, ktorý som očakávala a určite som nemala náladu na dvojhodinový rozhovor o tom, ako som sa mala na cestách, čo sa tu za ten čas udialo a o tom, ako nakoniec všetko s Igorom dopadlo dobre, lebo v skutočnosti vlastne nič nedopadlo dobre. A to bolo to, čo ma doháňalo do zúfalstva.
„Prečo, nie je ti dobre?“ opýtala sa Božka sklamane.
„Ani nie, bolí ma hlava a som taká na nič,“ povedala som a zatvárila som sa najuľútostenejšie, ako som len vedela. „Ale skočím za tebou za nejakú hodinku, dve. Donesiem aj koláč.“
„Tak platí,“ povedala Božka a usmiala sa. Otočila sa a nastúpila do výťahu.
Zavrela
som dvere a posadila sa na gauč. Moje svedomie mi uštedrilo jemné
uhryznutie za to, ako som Božku poslala preč po tom, ako sa na mňa
tešila a ako mi upiekla tvarohový koláč, no ten pocit odfúklo ako
páperie, lebo mobil konečne zazvonil. Schmatla som ho takou rýchlosťou,
až mi takmer vypadol z ruky.
„Evi?“ ozval sa Peter.
„No?“
„Asi v tom máš zmätok,“ povedal. „Nik iný tam nebol. Len tá žena. Tá Marta B.“
„Nie, iste sa mýliš. Ja si jasne pamätám, že tam boli dvaja ďalší ľudia, okrem Igora. Nie len tá žena. Bol tam aj niekto iný a ja...“
„Evi, nechápeš? Nik iný tam nebol. Mám to tu čierne na bielom,“ povedal rázne.
„Peťo, ale to nesedí,“ ohradila som sa.
„Vieš čo nesedí? Že ti tu čítam správu z nehody, ktorú by som ti čítať nemal, a ani neviem prečo.“
„Lebo to naozaj potrebujem vedieť, Peťko,“ povedala som ustarostene. „Nie je nejaká možnosť, že ten človek, čo tam bol, odmietol, aby ho uviedli do správy?“
„Eva, počúvaj, nič také sa nedá. Keď je nejaká nehoda, všetko je to potom aj na papieri. Tak, ako sa to stalo. Žiadne bludy a výmysly. Nikto iný tam nebol. Bodka,“ zvýšil hlas. Nikdy na mňa nezvýšil hlas. Ani keď sme kedysi hádali. Ani keď sme sa rozišli.
„Dobre, nemusíš sa rozčuľovať. Asi som sa pomýlila. Ale aj tak ti ďakujem. Potom ti to vysvetlím pri káve.“
„To dúfam,“ povedal Peter.
„Tak sa maj,“ pozdravila som trochu sklamane.
„Počkaj,“ zastavil ma ešte. „Evi, prosím, prestaň sa vŕtať v takýchto veciach. Vieš, niekedy sa to nemusí vyplatiť.“
„To má byť akože varovanie?“ opýtala som sa priškrtene.
„Nie, len dobrá rada.“
„Tak vďaka. Čau,“ a položila som.
Držala som telefón v dlani a hľadela pred seba. Na nič určité, len som sa snažila orientovať svoj pohľad niekam do prázdna, aby zrak nerušil moje myšlienky. Peter sa choval čudne. On nikdy nič neriešil a nebol strohý ani odmeraný, čo ma presvedčilo, že mi buď klamal, alebo...Žiadne alebo som vo svojej teórií nenašla, nech som sa snažila akokoľvek.
Postavila som sa, prešla som do spálne a sadla si za počítač. V duchu som si zanadávala, lebo tá stará rachotina si vždy dala na čas, kým sa naštartovala, no potom konečne na obrazovke zablikalo známe logo operačného systému, ktorý sme mali na čierno tak, ako väčšina ľudí a postupne sa začali objavovať jednotlivé ikony.
Po pár minútach sa mi podarilo zapnúť internet a hneď som zamierila na stránku najčítanejších internetových novín. Prešla som myšou na tlačidlo ARCHÍV a listovala v ňom mesiacmi dozadu, až som prišla k tomu dátumu. Bolo tam mnoho správ. Mnoho vrážd, nehôd, krádeží, všetko tam svietilo zvýraznené veľkými písmenami, no nikde žiadna nehoda, v ktorej by figurovalo meno Igor T. či Marta B. Trvalo mi to asi 5 minút, kým som našla niečo, čo ma zaujalo. Dosť ma to však prekvapilo. Jediné, čo som našla bol totiž drobný, desať riadkový článok o nehode, ktorú zapríčinil mladík pod vplyvom alkoholu. Pri nehode zomrela mladá žena a okolnosti tragédie zostávajú nejasné. Žiadni svedkovia, žiadne dôkazy, nič.
Teraz už moje prekvapenie hraničilo so šokom. Toto nebola správa, ktorú uverejnili pred rokom a ja som si bola istá, že to boli tieto isté noviny. Čítala som to tam vtedy každý deň v snahe pochopiť, čo sa v ten večer stalo. Tie slová som poznala naspamäť, a tento trápny malý článok s tým vôbec nekorešpondoval. Listovala som teda ďalej, hľadajúc súvisiace články, podobné správy, surfovala som po iných veľkých novinových serveroch, no nič som nenašla. Nič, čo by mi trochu pomohlo porozumieť, čo sa to dialo.
Už-už som mala chuť odísť od počítača, no v tom som si všimla na obrazovke malý odkaz na miestne noviny, ktorý mi ponúkol vyhľadávač, a tak som na ne klikla. Zazúfala som si, lebo toto boli noviny, ktoré nikto nečítal a návštevnosť za posledný mesiac, ktorá bola zobrazená na spodu stránky bola 50 užívateľov. Aj tak som však otvorila archív a prechádzala z jedného vydania na druhé, až kým som nenašla to správne. V tom momente som takmer prestala dýchať a len som čítala.
...na miesto dorazila sanitka. Mladá žena zraneniam podľahla na mieste nehody. Muža v kritickom stave previezli do nemocnice, no o jeho stave zatiaľ nie sú žiadne informácie. Igor T., ktorý šoféroval pod vplyvom alkoholu sa k nehode odmietol vyjadriť. Jeho správanie bolo však veľmi kuriózne. Keď na miesto nehody prišli novinári, vodič totiž sedel v aute a držal už zosnulú Martu B. za ruku a bozkával ju, čo vyvolalo obrovský rozruch. Svoje správanie odmietol komentovať. Žena utrpela značné poranenia lebky, a dôvodom smrti bola jej viacnásobná fraktúra. Okrem toho mala zlomenú kľúčnu kosť a dve rebrá. Príčinu smrti určil súdny lekár hneď na mieste nehody. Igora T., ktorý neutrpel žiadne vážne zranenia odviezla polícia.
Moje srdce bilo ako o preteky. Tento článok bol takmer identický
s tým, ktorý som čítala pred rokom. Muža v kritickom stave....bol tam.
Tu to bolo, čierne na bielom. Bol tam ešte niekto iný. No podľa
všetkého, niekto sa to snažil dobre zakamuflovať. Pochopila by som, že
v médiách sú uverejnené mylné informácie, lebo sa to stávalo pomerne
často, no fakt, že obsah policajnej správy nehovoril pravdu ma vyviedol
z miery. Marta B. umrela, no ten muž s najväčšou pravdepodobnosťou
prežil. Niekto, o kom svet nesmie vedieť, že bol pri tej nehode.
Niekto, koho ruky siahajú cez média až po políciu. Niekto naozaj
vplyvný, pre koho nie je problém vybaviť amnestiu pre človeka, ktorý
zabil, aj keď nechtiac, lebo keby sa tak nestalo, Igor by už teraz
sedel. A navyše, Peter ma varoval a teraz mi pomaly dochádzalo prečo.
Za týmto bolo niečo veľké. Niečo, prečo boli mocní ľudia schopní urobiť
čokoľvek. Umlčať svedkov, manipulovať s dôkazmi....ale zastrašovať? To
predsa nedávalo zmysel. Stále tu však bola tá žena. Tá Marta. O tej som
nevedela nič, no mala som pocit, že tie správy súviseli práve s ňou,
lebo keď som sa nad tým zamyslela, nikomu inému sme nič nedlhovali.
A fakt, že žena muža, čo zabil, sedí doma za počítačom, pri čom žena
niekoho iného umrela, by bol dôvod na pomstu a zastrašovanie. Nie
správny, no bol to práve jeden z tých dôvodov, pre ktoré sa ľudia
dokážu chovať ako šialenci.
XXX
„Tak ako?“ opýtal sa Filip Brezina.
„Normálka,“ odvetil Igor a pokračoval v upratovaní recepčného pultu.
Šéf na neho skúmavo hľadel, no jeho pohľad skôr svedčil o jeho zadubenosti, než o snahe analyzovať Igorove správanie. Bol to statný päťdesiatnik, mal dosť pevnú postavu, viac svalov, ako tuku a vždy chodil s neupraveným strniskom, ktoré mu dávalo vzhľad dedinského ožrana. Dnes mal na sebe károvanú košeľu, rifle a priveľa lacného dotieravého deodorantu, ktorý bolo cítiť všade naokolo neho.
„Niečo nové od tých ľudí?“ opýtal sa Brezina.
„Nie,“ pokrútil hlavou Igor a ani sa na neho nepozrel. Teraz si v duchu nadával do najväčších blbcov za to, že Brezinovi povedal, že dostal pracovnú ponuku. Odvtedy mu nespomínal ako sa to vyvíjalo, no Brezina na neho aj tak stále hľadel čudne a s opovrhnutím.
Hádam si len nemyslel, že za tie prachy by tam zostal dlhšie ako rok, aj keby mu neboli bývali ponúkli iné miesto.
Pred tým by mu to ani len na um nezišlo, meniť zamestnanie, no teraz, keď sa naskytla príležitosť a bolo viac menej sté, že ju využije, sám seba presvedčil, že to mienil urobiť už dlho, a že to v skutočnosti ani nebola Uľjana, kto priniesol do jeho života zmenu, ale len on sám.
Brezina sa nahlas nadýchol, akoby chcel v Igorovi ešte viac evokovať svoju prítomnosť, no Igor bol stále zahľadený do svojich papierov, ktoré sa váľali všade po stole.
Vlastne sa nečudoval, že sa Brezina choval tak zvláštne, lebo penzión bol v poslednom čase takmer prázdny. Či už to bolo spôsobené krízou, alebo niečím iným, ich mesačný obrat klesol na jednu tretinu toho zvyčajného. Bolo mu to trochu ľúto, lebo Brezina mu dal prácu keď to najviac potreboval. Pomohol mu znovu sa začleniť medzi normálnu spoločnosť. Síce o štyri ekonomické triedy nižšie ako pred tým, no vtedy to bola jeho záchrana. Našiel si leták v schránke, zavolal a mieste bolo jeho.
Pamätal si na ten okamih akoby to bolo včera, keď vošiel do penziónu Fatra po prvý krát.
Brezina
sedel za recepčným stolom v podobne károvanej košeli, akú mal dnes
a nervózne prehadzoval papiere z jednej kopy na druhú. Igor mal spotený
krk a zelenkastá košeľa sa mu lepila na chrbát. V tej chvíli mu bol na
nič, že mal na sebe opasok, ktorý by si Brezina nemohol dovoliť
zaplatiť ani z dvoch výplat. Teraz bol skrátka nula, ktorá hľadala
záchranu medzi rovnakými nulami. Brezina sa na neho nevraživo zadíval.
Tak, ako to zvykol robiť pri všetkých cudzích ľuďoch, no potom, keď sa
Igor predstavil, jeho tvár sa zmenila na šialene spokojnú. Tú prácu
dostal takmer okamžite. Mal dojem, že ten pohovor ani nebol nutný, lebo
otázky, ktoré mu Brezina kládol nijako nesúviseli s jeho pracovnými
kompetenciami. Nemal prax, nemal skúsenosti, nemal nič, len svoje
zúfalstvo. Možno preto ho Brezina vzal hneď, ako to videl. Alebo bol
skrátka rovnako zúfalý ako Igor a potreboval okamžite pracovnú silu,
lebo sa začínal strácať vo všetkej tej robote. V ten deň bol Brezina
Igorovi veľmi nesympatický. Spôsob, akým na neho hľadel sa mu nepáčil,
no potom si na to zvykol. Na nepríjemné veci sa dá ľahko privyknúť, ak
sme s nimi v kontakte neustále. No i tak mal Igor sem-tam pocit, že
Brezina je trochu pod tlakom. Čo trochu. Zrejme nezvládal vedenie
penziónu sám.
„Nemáte ženu? Deti?“ opýtal sa Igor, keď raz Brezina nadával, ako obvykle, že nič nestíha, a že sa mu všetko sype na hlavu.
„Ja?“ zháčil sa. „Do toho vás nič!“ odbil ho Brezina a zmizol v sklade špinavej bielizne, odkiaľ vyšiel až za niekoľko minút.
Aj
na takéto správanie si Igor po čase zvykol. Už sa na nič z jeho
osobného života nepýtal. Zabýval sa za svojím stolom, položil si vedľa
počítača Evinu fotku a pomaly si pretváral svoj malý kútik na celkom
stráviteľné pracovisko.
„Kto je to?“ opýtal sa Brezina, keď prvý krát zbadal fotku ženy na Igorovom stole.
„Eva, moja polovička,“ povedal Igor spokojne a usmial sa. Eva bola na tej fotke veľmi pekná. Igor sa za tú myšlienku v duchu vyfackal najmenej sto krát, no priznal si, že na tej fotke vyzerala lepšie, ako v skutočnosti. Veľmi ju ľúbil, no aj on bol len človek.
Brezina sa na tú fotku díval ako dieťa, ktorému práve niekto oznámil, že Mikuláš neexistuje. Minimálne minútu hľadel s otvorenými ústami. Nie že by na nej Eva bola až tak šokujúco krásna, ale Brezinu zrejme uhryzlo niečo vo vnútri pri pohľade na šťastnú ženu niekoho iného, čo Igora ešte viac uistilo, že on žiadnu rodinu nemá. Vždy, keď potom prechádzal okolo jeho stola, kým mohol, do poslednej sekundy hľadel na tú fotku. A potom, asi o mesiac prišla Eva za Igorom do práce. Vošla, zložila si slnečné okuliare a utrela si spotenú tvár. Teraz naozaj videl, kde bol ten rozdiel v porovnaní s fotkou. Skutočná Eva mala o tri, štyri kilá viac, no cez oblečenie to nebolo takmer vidieť. Vlasy mala trochu spadnuté a okolo očí prvé vrásky. No aj tak to bola jeho Eva, bez ktorej by si nedokázal predstaviť svoj život, nech by bolo naokolo aj tisíc krajších žien. Toto bola jedna z tých, ktoré človeku prischnú na celý život. Šťastne a do smrti, doslova. Pobozkal ju a ukázal jej svoj skromný pracovný stôl. Eve zažiarili oči, keď uvidela svoju fotku na stole. Potom sa dvere znovu otvorili a na recepciu vošiel Brezina v jednej zo svojich starých košieľ. V rukách niesol kartón plný čistiacich prostriedkov, ktoré bol nakúpiť, ako vždy, na konci mesiaca. Vtedy aj Eva po prvý krát zacítila tú vôňu tuhého deodorantu, z ktorého až štípalo v nose.
„Pán Brezina,“ oslovil ho Igor, lebo po mesiaci v práci sa mu ešte neodvážil povedať Filip, „toto je Eva.“
Brezina
zostal stáť ako obarený a vyvalil oči. Igor mal pocit, že keby ich
nemal o niečo zachytené, už by sa kotúľali po podlahe. Po pár sekundách
sa však spamätal, položil kartón na zem a podal Eve spotenú dlaň. Tá ju
chytila a potriasla ňou. Hneď, ako sa dotkla jeho pokožky chcela ruku
stiahnuť preč, no Brezina ňou zatriasol niekoľko krát, pri čom Eve
hľadel priamo do očí. Dosť ju to prekvapilo, lebo typy ako on sa ženám
vždy zahľadeli rovno do výstrihu a Eva ho mala dnes naozaj impozantný,
no Brezina jej stále zízal do očí, akoby odtiaľ chcel vyčítať nejakú
životnú pravdu. Keď ju konečne pustil, zmohol sa na pár zdvorilostných
slov a znovu vzal do rúk kartón. Za chvíľu im už zmizol z dohľadu.
„Je v poriadku?“ opýtala sa Eva, keď si bola istá, že ich nemôže počuť.
„Hej,“ prikývol Igor. „Je len trochu pod tlakom.“
Od vtedy tam Eva chodila len keď sa tomu už naozaj nedalo zabrániť. Nemala Brezinu v láske a Igor jej to nezazlieval, no nech bol už Brezina akýkoľvek čudný, nech mal aj tisícoro zlých vlastností, Igor k nemu skrátka stále cítil vďaku za to, že mu dal prácu. Neboli priatelia, ani sa nemali radi, no Igor mal preňho pochopenie alebo aspoň pocit solidarity, ktorý nedokázal utíšiť, aj keď sa všemožne snažil.
Už mal takmer všetky papiere v poriadku, ale Brezina tam ešte stále stál a hľadel na neho ako dobitý pes a to Igora znepokojovalo, lebo dobité psy nebývajú len skľúčené. Keby mu nebol povedal, že premýšľa o zmene zamestnania, teraz by nemusel tráviť trápne sekundy v tomto tichu a tváriť sa, že je celkom pohrúžený do triedenia papierov. Brezina si odkašľal, no Igor nezdvihol pohľad, a tak podišiel bližšie ku recepčnému stolu. Položil svoju peňaženku a kľúče od starej dodávky na stôl a stále hľadel na Igora, akoby mal vopred nacvičený nejaký dialóg, no Igor nie a nie nahodiť prvú repliku.
„Takto, Igor,“ začal konečne. „Aby sme v tom mali jasno.“
„No?“ opýtal sa Igor a žili na krku sa mu trochu napli. Nemal rád konflikty a priame konfrontácie s ľuďmi.
„Vieš ako na tom sme a ak chceš odísť, tam mi to povedz rovno, aby som vedel, či s tebou teda môžem rátať, alebo nie.“
Igor
mlčal. Odpoveď bolo treba najprv premyslieť. Nechcel ho surovo odbiť,
aj keď vedel, že keby mohol, ani teraz by tam už nesedel nad tými
papiermi. Po pár sekundách si v hlave sformuloval slušnú diplomatickú
odpoveď.
„Myslím, že na deväťdesiat percent je to isté.“
„Aha,“ Brezina sa nezmohol na viac, no potom spustil, a vtedy Igorovi došlo, čo si to celý čas v hlave pre neho pripravoval.
„Vieš, Igor, ak chceš odísť, tak ti tento mesiac nebudem rátať.“
„Ako to, že mi ho nebudeš rátať?“ opýtal sa Igor trochu rozhodene no viac zaskočene.
„No skrátka ti nemôžem zaplatiť za tento mesiac,“ povedal rýchlo a hľadel niekam za Igora, aby sa mu nemusel pozerať do očí.
Igor nereagoval, len premýšľal. Malo to vôbec cenu hádať sa teraz o peniaze, ak ho naozaj čaká to, čo sľúbila Uľjana? Ak mu to tá aféra s políciou nijak nepokazí, na tú smiešnu Brezinovu mesačnú mzdu sa bude môcť zvysoka vybodnúť. Rozhodol sa však , že mu to nedá nijak najavo. Najlepšie je zahrať sa na chápavú obeť.
„To je v poriadku, ja to chápem,“ povedal a znovu sa sklonil ku papierom. „Nejako to prežijeme.“
Bolo vidieť, že Brezinu tá reakcia zaskočila. Dúfal, že po takejto drobnej vyhrážke sa Igor predsa len rozhodne zostať, no keďže jeho plán zlyhal, postavil sa a odišiel.
„Počkaj, zabudol si si...“ zavolal na neho hneď, ako si všimol, že Brezina si zabudol na stole peňaženku. Schmatol ju, vstal a bežal ku dverám, no vyšmykla sa mu z ruky a spadla na zem, kde sa kĺzala až kým nenarazila do steny. Brezina už dávno nasadol do svojej dodávky a vycúval z dvora.
Igor sa zohol po peňaženku. Otvorila sa. Ani mu len na um nezišlo pozrieť, koľko peňazí tam bolo, no niečo ho predsa len zarazilo. Niečo, čo mu vyrazilo dych. Stúpol mu pulz a na čele za mu objavili kropaje potu. Zakrútila sa mu hlava a musel sa oprieť o stenu a aj tak stále cítil, akoby mu na ramená klesala ťarcha celého stropu nad ním. Z peňaženky na neho z malej fotky hľadela usmiata žena. Tú tvár poznal. Poznal ju pridobre, lebo ju vídal v snoch. Každú jednu noc videl jej oči. Ako by na ňu mohol zabudnúť?...
Šiestu kapitolu vybrali čitatelia Slovensko píše román zo štyroch možností. Všetky možnosti a výsledky hlasovanie nájdete na tejto stránke.