Ste tu prvýkrát?
Piata kapitola – Igor, Eva
Teraz to už bolo jedno. Či Eva bude súhlasiť alebo nie, musí ponuku
v Medimire prijať. Veď čo, chvíľu bude slušne zarábať a potom sa bude
môcť legálne vrátiť k svojej práci.
Potom, čo mu fešáci z Interpolu
nedali na výber už nemá nad čím rozmýšľať. Navyše ak bude
spolupracovať, získa nie len novú identitu a ochranu ako svedka, ale aj
svoju tak hlúpo stratenú lekársku licenciu a prácu. A nová identita a
práca sa týkala aj Evy.
No a ak nebude, fešáci mu slušne naznačili návrat do kolotoča, ktorý
sa začal tou nehodou spred roka. A nezabudli podotknúť, že tento krát
by to neskončilo len tým, že prišiel o licenciu a prácu.
Ako si
v hlave premietal znova a znova to rýchle stretnutie s Dempsym a
nagelovaným ulízancom, spomenul si na Firmu s Tomom Cruisom. Tom alias
Mitch McDeere sa dostal do podobného trojuholníka medzi FBI, mafiu a
Firmu. Rozdiel je v tom, že Mitch vo Firme už pracova,l keď sa musel
rozhodnúť na ktorú stranu "zákona" sa pridá. Igor to vie už teraz. Skôr
než dá odpoveď Uljane a skôr ako sa Eva rozhodne či s ním pôjde alebo
nie.
Teraz by možno bolo lepšie keby sa rozhodla, že s ním nepôjde. Nie je nadšený predstavou, že by bola vystavená takému riziku...
To čo mu behalo po rozume bolo ako scenár nejakého Béčkového amerického filmu... Mohli by ju aj zabiť...
No
na druhej strane si nevedel predstaviť, ako by to tam bez nej vydržal.
V tak vzdialenej krajine bez Evy, bez jediného príbuzného, bez jediného
známeho, kamaráta.
Práve si rozotrel holiacu penu na tvár, keď niekto zazvonil pri dverách.
"Ahoj Božka. Už som ťa čakal."
"Ahoj Santa. Kde máš Igora?"
"Ho ho ho, vtipné. Musím sa oholiť."
Eva neznášala keď bol
neoholený. Má citlivú pokožku a keď sa bozkávajú a on nie je oholený,
zostane taká červená, fľakatá, podráždená.
"Hotovo, koláč je upečený. Tú kyticu máš?"
"Hej, mám." Odpovedal trocha smutným hlasom.
"A čo je, kde je to tvoje včerajšie nadšenie? Niečo sa stalo? Už o tom vie a nesúhlasí?"
"Božka, nejako veľa otázok! Nič sa nedeje, len začínam trocha stresovať. Ani si neviem predstaviť ako zareaguje. A prosím ťa znova, nie že jej to vyzvoníš."
"Nieeeeee, čo som nejaká slepica?"
Igor sa pobavene zasmial.
"Nie, nie si, ale aj tak. Poznám ťa, takže by ma neprekvapilo keby si jej to stihla vykecať kým by ste prešli od vchodu k nám na tretie poschodie."
"Nie, tu sa nejedná o vianočný darček, takže určite by som to neprezradila, ale nechala to na teba."
"Čo tým chceš povedať, že jej prezrádzaš aké dostane vianočné darčeky?"
"Ale nie, ale nič lepšie mi ako príklad práve nenapadlo."
"No neviem, neviem."
"Tak tu máš ten koláč, ja už musím ísť. A nezjedzte ho celý naraz, nech môžem zajtra prísť za Evou na drby."
"Dík. Neboj, celý nebudeme vládať. A ktovie či po tej správe vôbec bude zvládať dezert."
V tej chvíli sa ho zmocnil pocit, že tam Evu chce mať. Radšej ju mať pri sebe, ako keby zostala tu. Bez neho...
"A keď už zajtra prídeš na tie drby a Eva nebude rozhodnutá, alebo bude rozhodnutá, že nechce ísť, tak by si mi urobila veľkú láskavosť, ak by si jej dohovorila. Veľa by to pre mňa znamenalo. Ty to tak vieš tými svojimi ženskými oblbovačkami. Prosím."
"Uvidíme, necháme sa prekvapiť."
"A
výnimočne, až ju budeš prehovárať, môžeš fajčiť aj v kuchyni, lebo ak
bude pokračovať tento trend anglického počasia, tak by mi bolo ľúto,
aby ste mokli na balkóne."
Fajčenie bol Božkin jediný zlozvyk, ktorý
si vo svojom "obyčajnom" živote užívala. Predstava Božky bez tej extra
tenkej cigarety je temer nepredstaviteľná. Jej manželovi to náramne
vadílo, ale ani kvôli nemu sa toho nevzdala. Keď bol jej muž doma tak
nefajčíla, ale len čo vytiahol päty z domu, vyťahovala cigu a zapaľovač.
"Aleee, tak fajn."
Božka kývla Igorovi na pozdrav, otočila svoj veľký zadok a nasmerovala si to do výťahu. Ešte to tak, aby išla dve poschodia peši. Božka bola taký ten typ ako teciny z dzediny v kroji. A nielen, že tak vyzerala, ale aj sa tak občas chovala. Hlavne svojim šírením správ o tom alebo onom. Vždy bola medzi prvými, čo vedeli čo sa kde, kedy, komu stalo, nestalo, kde sa čo šuchlo. Preto sa Igor obával, aby sa to Eva nedozvedela od nej skôr ako od neho.
K nachystaným tanierom a príboru položil na jedálenský stôl ešte vínové poháre, sviečku a kyticu. Aj keď nachystal dva vínové poháre, do jedného naleje len minerálku. Za posledný rok nemali veľa príležitostí takto si sadnúť a dať si spoločnú večeru a pohár vína, ale ak sa to aj dva alebo tri krát stalo, v jeho pohári bola vždy len minerálka. Sadol si na sedačku a zapol telku. Dávali predpoveď počasia a stále žiadna zmena. Dážď, prehánky, búrky. Stále to isté dokola. Rozmýšľal, ako vlastne bude zvládať ruskú zimu, keď mu prekáža daždivé počasie, ktoré trvá dlhšie ako týždeň. Monotónny hlas blonďatej rosničky zabezpečil, že Igor zadriemal. Z tohto pospávania ho neprebralo ani zaštrnganie kľúčov vo dverách.
"Som doma, zlato."
Žiadna odozva. Eva si vyzula tenisky, hodila tašky na zem a prešla do obývačky. Sadla si vedľa Igora na sedačku a pozerala na pripravený stôl. Z kuchyne zacítila vôňu jedla. Zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Vedela, že je to jej obľúbená čína. Zbožňovala, keď jej ju uvaril. Vždy k tomu dokúpil už hotové čínske rezance v jednom z tých fast foodových stánkoch. Pobozkala ho a zašepkala mu do ucha.
"My niečo oslavujeme zlato?"
Vtedy ho strhlo zo spánku a rýchlo otvoril oči.
"Pokoj, to som ja."
"Evuš, ty si už doma?"
Objal ju.
"Čo sa deje?"
"Ale nič, niečo sa mi snívalo."
"A čo také?" Usmiala sa na neho.
"Ja ti neviem, spal som."
"Ha ha vtipné. Ty dobre vieš, len mi to nechceš povedať.
Chvíľu si pozerali do očí. Potom to už Eva nevydržala a keďže prvý krát to nepočul, spýtala sa znova.
"Zlato my niečo oslavujeme?"
"Hm, no ako sa to vezme. Najskôr si dáme večeru a potom sa porozprávame a uvidíme, či z toho bude oslava."
"Nie, neblázni, toľko to nevydržím."
"No ale budeš musieť. A nie, že to do seba nahádžeš a bude ti zle."
"Tak dobre. Ale musím si dať najskôr sprchu. Som taká fuj, ulepená."
"Nedávaj si ju. Mohli by sme si ju potom dať spolu. Alebo vaňu."
Eva sa na neho opäť usmiala.
Tak toto tu už dlho nebolo. Eve sa rozžiarili oči. Spomenula si, čo kedysi nasledovalo po ich spoločných kúpeľoch.
"Tak teda dobre, nejako to vydržím."
Dala mu rýchlu pusu na čelo a odbehla do kúpeľne.
"Veď sme sa práve dohodli, tak čo tam robíš?"
"Nestresuj, iba si umývam ruky. To hádam môžem!"
"Jasné, prepáč."
Pri slove nestresuj sa mu zachvel žalúdok. To práve robil, ale nie kvôli sprche, vani, možno sexu, ktorý by potom mohol nasledovať, ale kvôli tej správe ktorú jej konečne chcel povedať.
"Tak sadaj krásavica, ide sa podávať večera."
Krásavica a krásavec. Tak sa oslovovali ešte v časoch, keď sa spoznali. Obaja vtedy chodili na výšku a aj jeho aj jej spolužiaci im závideli ich vzťah. Bol to vzťah o akom snívala každá pubertiačka, ktorá si dlhé zimné večery kráti ženskými románmi typu
Love story. Aj Eva také kedysi čítala. Ale to bolo už dávno. Mala vtedy šestnásť a o Igorovi sa jej ešte ani nesnívalo.
Teraz si tak povedia už len občas.
Eva bola naozaj hladná, takže bolo ťažké odhadnúť, či tú čínu do seba nahádzala preto tak rýchlo, alebo preto, že bola nedočkavá a chcela vedieť tú správu o Igorovej pracovnej ponuke čím skôr.
"Dezert krásavica?"
"Hm, tvaroháčik."
Tak volala ten tvarohový koláč, ktorý piekla Božka a ktorý tak zbožňovala.
"Čím si podplatil Božku, že ti dala celý plech?"
"Ničím."
"Fakt? No tak sem s ním. Už keď som toľko vydržala, tak táto dobrota mi stojí za to, aby som ešte pár minút počkala."
Keď dojedli, Igor sa zhlboka nadýchol a spustil. Vyrozprával jej, ako je to s tou jeho pracovnou ponukou. Postupne ako sa dostával k jednotlivým detailom, Eve mizol úsmev z tváre. A to samozrejme vynechal časť o Interpole.
"A kde som v tých tvojich plánoch ja?"
V hlave jej behali protichodné myšlienky. Na jednej strane by bola za a tešila sa zmene, no na druhej strane to znamenalo vzdať sa svojej práce a odísť na druhý koniec sveta.
"Veď tvoja práca sa dá robiť všade."
"A prečo práve Moskva? To nikde bližšie nemajú žiadnu inú pobočku?"
"Nie."
"Zlato, veď ty sa vo svete nestratíš. Veď aj v Moskve sú turisti čo potrebujú sprievodcov. Už ako keby som ťa videl na tom
Červenom námestí a v Puškinovej kaviarni a vedľa Lenina a..."
Eva mu s prekvapeným výrazom skočila do reči.
"Do Puškinovej kaviarne? Vieš čo tam stojí káva? Takých skoro dvadsať eur len taký fukot."
Igor sa snažil odľahčiť situáciu a odpovedal s pobaveným úsmevom.
"No veď turisti čo majú na to, aby sa vybrali na dovolenku do Moskvy majú určite aj dvacku na takú kávu."
"A a a" troška okoktavela.
"Nie je to tam také jednoduché. Všade sú mraky policajtov, všade ťa neustále kontrolujú a ak nemáš turistické víza, dostaneš pokutu a môžeš ísť aj sedieť. A všade sa tam strašne dlho na všetko čaká. Fronty na lístky, fronty v obchodoch a to je tam obyčajne rovnaký počet predavačov ako zákazníkov. Fronta na Lenina a ešte predtým fronta do úschovne batožín, lebo s batožinou tam ísť nemôžeš. MHD tam nie je, len predražené taxíky a metro. A okrem toho je to predsa druhé najdrahšie mesto po New Yorku. Výdavky na bývanie sú katastrofa."
"Neboj, nebudeš patriť k tým čo budú musieť stáť vo frontách, alebo si robiť starosti s výdavkami na bývanie."
"Ale to nie je len tak, že sa teraz zbalíme a ideme."
"A ako je to? Čo je na tom také zložité?"
"Veď opustíme všetko a všetkých. A nie z Bratislavy do Košíc, ale do Moskvy. To nie je 500 kilometrov!"
"Čo všetko a koho všetkých?"
"Predsa rodičov, kamarátov,a ja prácu."
"Kamarátov si nájdeme aj tam, rodičov budeme chodiť navštevovať a oni nás. Viem, je to ďaleko, ale nie je to na inej planéte. A nebudeme ani prví ani poslední čo takto fungujú s rodinami. Prídu na Vianoce, prídu v lete alebo my. Aký je v tom problém?"
Zostala ticho. Uvedomila si, že mal vlastne pravdu. Sprievodcovať môže naozaj všade. A toto je možno práve to, čo malo prísť aj pre ňu. Toto je možno tá zmena, nad ktorou rozmýšľala.
Pozrela mu do očí. Chvíľu si takto opätovali pohľady. Videla, že ju očami prehovára, aby to pre neho spravila. Nebolo to ľahké rozhodovanie a už vôbec nie takto narýchlo. Tá predstava sa jej ale pomaly začínala páčiť.
Po tejto správe už nedokázala začať tému o výhražných esemeskách. A prešla ju aj chuť na spoločný kúpeľ a aj sex, ktorý po tom kúpeli mohol konečne nasledovať.
Na druhý deň ich o šiestej ráno (miestneho času) zobudilo zvonenie Igorovho mobilu.
Uljana už bola v plnom pracovnom nasadení a chcela vedieť Igorovu odpoveď. Dohodli sa, že dnes jej ju dá, ale nedohodli sa, že to bude tak skoro ráno.
Po zdvorilostných frázach nasledovala Igorova odpoveď.
"No tak výborne. Som rada, že ste sa rozhodli správne."
Igor by si to za iných okolností myslel tiež, ale to teraz nebolo podstatné.
"Je teda na čase, aby sme dohodli podrobnosti vášho sťahovania. Začali by sme výberom vašej vily. Pošlem vám do mailu, aké sú aktuálne k dispozícii. Váš výber čakám do konca týždňa. V prípade otázok som vám samozrejme k dispozícii."
Odišiel do obývačky, aby ho Eva nepočula.
"No vlastne mal by som jednu hneď. Či skôr prosbu. Ale potreboval by som, aby sa o tom moja priateľka za žiadnych okolností nedozvedela."
"Počúvam."
"Bolo by možné zariadiť, aby získala v čo najkratšom čase aj ona prácu v Moskve?"
Chvíľu zostalo na druhej strane ticho. A potom sa zachrípnutým hlasom ozvalo "Iste."