Ste tu prvýkrát?
Jedenásta kapitola
V malej kancelárii Filipa Brezinu vládlo šero a len niektoré slabé lúče jesenného slnka sa spod stiahnutých žalúzií dotýkali neposlušných papierov, ktoré ležali porozhadzované na stole a po zemi. Sedel uvoľnený vo svojom mohutnom čiernom kresle a so zatvorenými očami sa snažil usporiadať mozaiku udalostí, ktoré sa udiali pred niekoľkými desiatkami rokov. Jeho život bol v mladosti pomerne nezaujímavý, narodil sa matke z oblasti Podkarpatskej Rusi a otcovi - pijanovi, ktorému bolo jedno, ako sa jeho dieťa prebije životom. Stal sa mladým chalanom z ulice, ktorý si myslel, že škola je prežitok a možno si ju odpustiť. Skončil základnú školu s ťažkosťami a následne si uvedomil, že s tak nízkym vzdelaním môže akurát makať a prelievať krv vo fabrike. Manuálna práca mu smrdela a po deviatich rokoch fabriku na výrobu tehál opustil. Ponuku od Lukavjenka dostal náhodou o rok neskôr. Sedel v bare rozmýšľajúc o svojom osude nad pohárikmi vodky v odľahlom kúte Moskvy, keď k nemu pristúpil muž menom Alex a dal mu ponuku so slovami, že ak to vezme, jediný únik vedie do hrobu niekde pri Cherepove. Nikdy sa nedozvedel, prečo si ho vybral. Ale vtedy sa to tak robilo, komunizmus bol v úpadkovej dobe, mafia v plienkach a k jeho rozhodnutiu prispel aj fakt, že bol trochu pripitý. A tak o pár dní nastúpil. Dostal presné inštrukcie a výzbroj od Alexa, ktorá zahŕňala kľúče od Volgy a tmavohnedý oblek šoféra, na ktorom si veľmi pozorné oči mohli všimnúť tmavé fľaky a silný pach akejsi látky. Hneď v prvý deň svojho nástupu spoznal Ninu Kuchkovú, jedinečné dievča s blankytne modrými očami a nehou v tvári, ktorou sú ruské ženy tak známe. V tej dobe nosil Barón svoj plán s Medimirom zatiaľ len v hlave, a ten mal byť najlepším zdravotným strediskom v celom Rusku. Bol mimoriadne ctižiadostivý a nič mu nebránilo uskutočňovať jeho plány. Ale odvtedy to šlo dolu vodou...
Zadné dvere administratívnej budovy kliniky sa nehlučne zaklapli a na schodoch stál Ivan biely ako čerstvý sneh a Andrejovi sa zdalo, že sa snaží potlačiť drkotanie zubov.
,,Čo sa deje ?” opýtal sa ho a Ivan prišiel k nemu tak blízko, že sa takmer dotýkali nosmi.
,,Ja neviem, chlape. Buď som taký citlivý alebo mi proste nerobí dobre pohľad na to, ako režú človeka zaživa. Keby som mu mal vystreliť mozog aj rozum z hlavy, urobím to, ale nech ma nikto nenúti pozerať sa na tie jatky.”
Odkašľal si a Andreja striaslo pri tej predstave.
,,Baróna to neskutočne bavilo, je to diabol. A Alex je myslím ešte horší, než náš šéf. Raz sa im na tú robotu vyseriem.”
Ivan by povedal viac, no vtom sa zjavila mladá odfarbená blondínka, s vlasmi nakrátko ostrihanými a zmyselne plnými perami, ktorá im ladne zdvihla ruku na pozdrav. Uljana bola mladá žabka, prišla len nedávno a vplyvom nejakého kúzla sa hneď stala reprezentatívnou manažérkou Kliniky chirurgie a operácií. Za ňou kráčal ako tieň vychudnutý chlap s magnetofónom v ruke a veľkou kamerou ázijskej výroby na pleci. Akiste ďalší z tých novinárov, ktorí robili z plastík senzáciu na dve strany a povolenie mal vďaka tomu, že sa manažérke prepracoval cez nohavičky. Položil kameru na zem a vytiahol ďalší zo svojich pokladov - fotoaparát. Prišiel až k chlapom a kým cvakol, Andrej si všimol na náprsnej menovke jeho meno. Sergej Adamič, kričali čierne písmená na bielom podklade.
,,Poďte pán Adamič, vnútri sú zaujímavejšie objekty na fotenie.” zavolala na neho.
,,Určite áno. Orgány, silikóny a Uljana.” odvrkol Ivan a vytiahol cigaretu s jasným úmyslom.
Zatvárila sa akoby vypila octový nálev, vyplazila na nich svoj ružový jazyk a vošla aj so Sergejom do budovy. Chlapov to pobavilo, no na tvári sa im objavili trpké úsmevy. Keď vyšiel Barón v dobrej nálade, odviezli ho mlčky k vile. Doma sa spratal do niektorej zo svojich pracovní, kde sa zavrel na dlhé hodiny a spolu so svojimi poskokmi menil plány na skutočnosť. Ivan sa odobral do svojej kutice v podzemí vily a Andrej zostal sám. Jeho povinnosťou bolo čakať na cestychtivých ľudí z vily, keďže Barón si dal záležať na tom, aby všetci ľudia jeho srdcu blízki bývali s ním v dome a hlavne - aby ho nevolali Bashir.
,,Andrej, mám problém.” prerušil ho nežný hlas v jeho snívaní a dvere na aute sa prudko zabuchli.
,,Čo? Aký?”
Nina si vzdychla a vyriekla: ,,Som tehotná. Nepozeraj tak na mňa, Bashir sa ma nikdy nedotkol. To Alex prišiel ku mne a...” pozrela stranou a veľká slza jej stiekla po líci. ,,Zober ma odtiaľto, Andrej. Tu už nemôžem ostať.”
Stalo sa tak ešte toho večera. Dievčatá určené šejkovi sa Andrejovi a Ivanovi podarilo nalodiť domov a potom Andrej navždy zmizol aj s Ninou. Vedel, že tým zradil svojho spojenca, ale nechcel ho zapliesť aj do tohto. Súčasťou úteku bola aj zmena mien - on ako Filip Brezina a ona... nuž, jej úplne prvé meno si už nepamätal. Prvý rok v cudzine bol ťažký, zvlášť pre Ninu. Dlho sa nevedela dostať slovenčine pod kožu, hoci sa ju Filip snažil naučiť to, čo pochytil od svojej matky. A vždy, keď si spomenul na Ivana, lavíroval medzi dvoma možnosťami: že skončil na rovnakom pitevnom stole ako predchádzajúca obeť alebo šiel po jeho stopách a z pomsty prezradil miesta ich úkrytu.
Skutočnú pravdu vedela len Uljana, ktorá našla Ivanovo telo pod pavilónom H, ktorý bol súčasťou Kliniky odjakživa.
Na chvíľu otvoril oči a vzdychol. Začiatok dobrý, koniec ešte lepší, hovorí sa. Určite to však neplatí o živote a o Martinom už vôbec nie. Riskoval, keď šiel na pohreb, no dúfal, že pred zrakmi toľkých ľudí ho len tak nezabijú a neskôr sa stratí ako sneh po daždi. Čím bol bližšie k cintorínu, začalo mu to byť jedno. Stratil svoje jediné dieťa, nositeľa niektorých jeho vlastností a schopností, jedinú pamiatku na krátke šťastie s Ninou a cítil sa, akoby niečo iné ovládalo jeho telo a duša kráčala vedľa tela. Bol to nádherne smutný deň v jari, keď vtáky ticho sedeli na telefónnych drôtoch a pozorovali zástup čierneho vojska okolo hrobu. Filip si cestou všimol postavu v čiernom, ktorá sa držala ďalej od zástupu. Bola to Eva bez Igora, ktorý ležal po ťažkom šoku a amnézii v nemocnici. Tá Eva, ktorá ho o pár rokov neskôr videla v penzióne a nepamätala si ho! Bol na ňu nahnevaný. Keby bola Igorovi povedala o tom pohrebe, bolo by ľahšie vysvetľovať mu celú pravdu a možno by mu aj uveril. Vrhol sa na truhlu, pretože pomyslenie, že Martu už nikdy neuvidí, ho celého ochromilo. Bol by ostal plakať nad jej hrobom dlhý čas, keby ho nejaké ruky neodtiahli nabok. Naraz sa ocitol v Dome smútku a pohľad mu padol na neznámeho.
,,Vy?” vykríkol.
,,Áno, ja. Už roky idem po vašej stope a sledujem vás a tých druhých.” odvetil muž. Tými druhými myslel Evu, Igora a Martu.
,,Ale prečo a práve vy ?”
,,Sadnite si, Andrej. Viem, že vtedy ste si mysleli, že ide o obyčajného, tupého novinára, ktorý fotil všetko, čo sa dalo. Fotil som, ale nie preto, aby som to vycapil do novín, lebo som v službách Interpolu. Mojou úlohou bolo dostať všetkých Barónových komplicov a pracovníkov. Občas sme museli kvôli ich dolapeniu aj riskovať váš a Ninin život.” usmial sa a pozrel stranou.
,,Vy ste nás prezradili?” žasol a rozhodoval sa, či má tomu chlapovi uveriť.
,,Áno, no postarali sme sa o vašu bezpečnosť, hoci ste o tom nevedeli. Teraz máme v pláne sledovať Igora a jeho ženu. Máme tušenie, že sa plánuje niečo nekalého z Lukavjenkovej strany, pretože nám zmizol ako gáfor. Myslím, že tým manželom ponúkneme spoluprácu, no až potom, ako mi odpoviete na zopár mojich otázok a keď to bude bezpodmienečne nutné.”
,,Och, organizácia babrákov. Keď je vás toľko veľa a dávate takú ochranu, prečo do toho chcete zaťahovať aj tých dvoch?”
Chlap sa zatváril urazene a ironicky odpovedal: ,,Lebo sa nám páčia. Samozrejme, že im budeme poskytovať ochranu, ak by k tomu došlo, no zároveň chceme, aby nám pomohli a aby to vyzeralo, že pracujú na vlastnú päsť. Interpol je organizácia predovšetkým tajná, nie verejná; takto budú môcť po tom žiť s vedomím, že okrem mafie nikoho nezaujímali.”
Filip sa prudko postavil a zotrel si poslednú vlhkosť z očí.
,,To hovorí dedo pred dôchodkom! Ponúkate im spoluprácu a pritom ste úplne tajní! Chceli by ste do toho namočiť aj Pána Boha, no akosi vám to nejde.”
Muž sa zaškľabil a pokračoval: ,,Pripusťme, že v starobe budem senilný. Ale nie o tom som chcel s vami hovoriť. Tá havária...” stíchol a pozrel na Filipa, ktorý si opäť sadal na drevenú stoličku, jednej z mnohých, ktoré boli v tejto sále, aby si smútiaci mali kam posadať v najväčšom žiali.
,,Sledovali sme ich v aute. Podľa toho, ako sme ich videli vyjsť z baru boli obaja vystrašení. Na ceste sa nám stratili a keď sme ich opäť našli, bolo po všetkom. Kolega zalarmoval políciu a vydávali sme sa za novinárov, no skoro sme zistili, že na miesto prišla skorumpovaná banda, ktorej velil akýsi mladý poliš a stihol Baróna odpratať. Musíte nám pomôcť, Andrej. Vy nám môžete pomôcť lepšie, než ktokoľvek iný, pretože ste mu unikli a stále ste nažive. Tí mladí ľudia sú v nebezpečenstve.”
,,Nemyslím, že toho viem veľa, no pomôžem vám, Sergej.”
Filip opäť otvoril oči a prvá myšlienka padla na pohárik ostrého. Vždy, keď mal slabé chvíľky, mu alkohol pomohol sústrediť sa a spomienky nemali takú zničujúcu moc ako za triezveho stavu. V skrinke pracovného stola mal ukrytého Bechera, ktorého bylinková sila priam pulzovala v zelenom skle a vytvárala okolo fľaše zvláštnu zelenú auru. Ešte pred rokmi by bol týmto pokladom pohrdol, no s vodkou ho viazali zlé spomienky a jej trpká chuť mu pripomínala jeho vlastný život. Hodil krátky pohľad na mobil predtým, než vypil pohárik na ex a spomenul si na svoje esemesky. Posielal ich Eve zo zatrpknutosti a presvedčenia, že ona a Peter majú niečo za lubom, no odkedy prezradil Igorovi pravdu, spadla mu tehla zo srdca a nemal potrebu opäť ju strašiť. O Petrovi sa dozvedel od Sergeja, ktorý mal z neho podobne nedobrý pocit, no nechcel mu povedať prečo. V ten istý deň prišiel Igor po prvýkrát do penziónu a Filip nevedel, či sa pri pohľade na neho dostatočne ovládol. Bol človekom a nie hercom, no bol rád, pretože takto mu mal byť na očiach. Igor si to musel vysvetliť po svojom, pretože sa k nemu správal s odstupom. Ale to bolo teraz jedno. Dúfal, že sa mu v novej práci darí, hoci mu neprezradil, čo bude robiť. Ani o svojej matke veľa nerozprával, len tak medzi rečou spomenul, že je v ústave Kamilka. Chudera Nina, prvýkrát sa bál, že ak ju pôjde navštíviť, mohol by jej ublížiť. Ale čo už môže osoba postihnutá Alzheimerom stratiť? Ani si ho nepamätala. Pri tej spomienke zosmutnel a opäť si nalial. Aspoň Sergej bude mať z jeho návštevy úžitok.
XXX
Pridala som do kroku, pretože nebo sa začalo podozrivo sfarbovať do tmavomodrej a môj dáždnik bol v čude. Dáždnik bola jedna z vecí, ktoré som so sebou nenosila. Na druhom mieste skončil občiansky, bez ktorého som v banke zažila trápny pocit, keď som pol dňa čakala, kým na mňa príde rad. Tieto a ďalší milión náhod tvorili kompletnú kulisu pre môj život. Bez nich by som sa zaobišla, no s nimi bol život šťavnatejší. Na strednej ma profka v chemickom labáku držala ďalej od skúmaviek, fľaštičiek a preparátov, pretože moja schopnosť pustiť všetko z rúk bola legendárnou. Zápasila som aj s nepozornosťou, pre ktorú som bola párkrát štedro odmenená a nielen zápisom. Keď sa pri láske hovorí 'byť do niekoho buchnutý' tak to bola pravda o našom vzťahu s Igorom. Spadla som na ruku a zlomeninu bolo potrebné ošetriť na úrazovom. Na moment, keď sa mne a Igorovi krídlové dvere v nemocnici, kde mali so školou konferenciu, stali osudnými, sa nedá zabudnúť, hoci dátum nášho prvého bozku som už dávno vypustila z hlavy. Chcela som pokračovať v myslení na Igora, no mobil sa naplno rozvibroval a ozvala sa moja obľúbená hláška - FBI, máme vás ! Jasné, bol to René.
,,Čo to má, doprdele, znamenať ? Myslíš si, že mám také schopnosti, aby som zvládol dvadsať cestujúcich bez tvojej pomoci, len so svojím šarmom a inteligenciou?”
,,O tvojich schopnostiach som nikdy nepochybovala, a tak budeš mať možnosť si to vyskúšať naplno. Tak, či tak som rozhodnutá do toho Edinburghu poletieť ešte dnes večer.” namrzene som odpovedala. Na druhej strane zaznel tichý smiech.
,,No dúfam, zlatko, že budeš mať v tom lietadle nejaké voľné miesto. Šéfke som to ešte nepovedal, pretože by z teba urobila fašírku. Ozvi sa, až prídeš do Edu.”
Zložil a ja som sa konečne zamerala na hluk, ktorý zosilnel s tým, ako som sa približovala k cieľu. Ľudí pribúdalo, dospelí s nákupom voľne v rukách a deti s rôznofarebnými balónmi križovali celé mesto. Ach, zase sa budem musieť predierať pomedzi stánky s čínskymi vecami, čuchať výpary prepáleného oleja a moja taška bude úplne pomačkaná od toho, ako si ju budem pritískať k svojej hrudi. Neznášam miesta, kde je veľa ľudí, veľa hluku a málo príležitostí tomu uniknúť. Čudovala som sa, ako si mohol Peter vybrať práve tento deň, keď vie, že jarmok nemám rada. Bola som presvedčená, že idem na stretnutie práve s Petrom, že sa mu prisnili hororové sny, čo všetko sa mu stane, ak mi nepovie pravdu a zmúdrel. Ale odkiaľ mohol vedieť o Igorovej matke? Zvnútra som pocítila varovný signál, no potlačila som ho v sebe. Všetky moje vysvetlenia boli nelogické a nedávali zmysel, takže som očakávala nejaké lepšie finále tohto tajuplného stretnutia.
,,Nevieš chodiť, ty krava ?!” skríkol mi ktosi pri uchu.
,,Pardon.” povedala som akoby do vetra a ani sa neobzrela. Konečne som uvidela zreteľne obrysy Starej radnice a zazdalo sa mi, akoby som bola ľahšia. Pozrela som sa na ruku a ostala som šokovane stáť a hľadieť ako v groteske na visiace ramienko z mojej bývalej tašky. To nie je možné. Moja peňaženka, doklady, mobil, letenka, kľúče, gumená kačička... Všetko si zobral akýsi chytrý jarmokový zlodejíček. Chvíľu som rozmýšľala, či sa zvrtnem na políciu alebo budem pokračovať v pátraní, a tak som jednoducho odhodila ramienko ako nejaká akčná hrdinka a rozhodla som sa najprv odhaliť tú neznámu osobu, s ktorou som sa mala stretnúť. Zatiaľ som nepanikárila, no pri radnici bolo množstvo ľudí a žiadna tvár sa mi nezdala známa. Dúfala som teda, že dotyčný človek ma pozná, pretože z predstavy, že si zo mňa vystrelila nejaká babička z ústavu, mi prišlo mdlo. Zastala som pri vchodových dverách a chvíľu som pozorovala ten chaos nevšedného dňa. Vtom som ho uvidela. Vysoký chlapík so zelenou šiltovkou na hlave, zababušený do hrubej, čiernej vetrovky sa blížil z opačného konca a pozeral priamo ku mne. Z diaľky som nevedela odhadnúť jeho vek a bola som ním taká zaujatá, že som necítila vlhkosť nebeských kvapiek, ktoré mi dopadli na tvár. Už bol blízko, keď ho však niečo vyrušilo. Z vrecka nohavíc vytiahol mobil a čosi do neho povedal. Potom už len počúval a bolo zrejmé, že ho ten na druhej strane rozladil. Počas telefonovania sa obzeral dookola, akoby niekoho hľadal v dave. Potom si nahnevane strčil mobil nazad do vrecka a obrátil sa. Šťavnato som zakliala a pustila sa za ním, no bol šikovnejší a svojou širokou hruďou si ľahko prerážal cestu cez dav.
XXX
Sergej sa blížil k cieľu a rovnako ako Eva zízala na neho, aj on upieral zrak na jej postavu stojacu pri dverách. Aj keď bol vo veku, keď už zrak neslúži ako zamlada, zreteľne rozoznával jej husté blonďavé vlasy a modrú vetrovku. Bola to vskutku pekná žena, hoci vyzerala trochu zanedbane. V mysli si už predstavoval ich rozhovor, keď mu zazvonil mobil Verdiho skladbou z Traviaty. Otrávene prijal hovor, o ktorom si myslel, že bude jeden z tých oficiálnych, no mýlil sa.
,,Už ani krok, varujem ťa.”
,,To ste vy, Peter? Och, ako nerád vás počujem.”
,,To ti verím, ty starý blázon. Kedy pochopíš, že patríš do starého železa?”
,,Aj staré železo môže byť na osoh.” odvetil Sergej nenútene.
,,Áno, na rozpustenie v kyseline. A teraz ma počúvaj, ty idiot. Viem, že máš tajné rendezvous s tou mladou dámou. Teraz máš na výber: alebo to necháš tak, alebo budete obaja trpieť. A keď sa rozhodneš pre prvú možnosť, daj si záležať na tom, aby si do týchto vecí viac nepchal svoj psí čumák.”
Tút, tút, tút,.
Dočerta aj s tým sukiným synom, zaklial. Poobzeral sa dookola v snahe zachytiť Petrov obraz, no márne. Vedel, že nesmie ohroziť ničí život a bolo riskantné neveriť jeho vyhrážkam, tak sa otočil a zaradil do masy ľudí. Prisahal si, že raz usvedčí aj Petra pri čine rovnako ako aj jeho otca, ktorý sa z toho zabil v base. Teraz cítil, že Eva to nenechá len tak a pôjde za ním. Uvažoval, že sa pripletie ku kolotočom, no zahol za stánok s občerstvením a chvíľu počkal. Počul splašené klopkanie topánok, možno Eviných, a keď si pomyslel, že už musí byť poriadne ďaleko, vyšiel spoza stánku a zamieril domov. Plán mu nevyšiel kvôli Petrovi, no nehodlal to nechať len tak. Bol síce pred dvoma mesiacmi pozbavený tohto prípadu a nakoniec práce, ale vedel príliš veľa, aby to nedotiahol do konca. Stačí získať definitívne dôkazy a jeho nočná mora sa navždy skončí...