Ste tu prvýkrát?
Druhá kapitola - Igor
Lietadlo sa mierne zhuplo, kolesá sa dotkli zeme a pasažieri pocítili prudké brzdenie. Letuška ich obligátne vyzvala, aby zostali pripútaní a nezapínali si mobilné telefóny až pokiaľ stroj nezastaví. Úplne bežné pristátie.
Uljana vybrala mobil z kabelky, ktorú mala nie celkom v súlade s pristávacími pravidlami položenú na stehnách. Nepočkala, kým sa lietadlo zastaví a zapla ho. Ozvala sa známa zvučka známeho výrobcu a zopár cestujúcich na ňu odsudzujúco pozrelo. Nerobila si však z toho nič. Nezodpovedalo jej povahovým vlastnostiam brať do úvahy dôraz emócie iných.
V príletovej hale sa poobzerala a našla chlapíka, ktorý nad hlavou držal papierik s jej menom. Podišla k nemu, ťahajúc za sebou stredne veľký kufor na kolieskach.
„Dobrý deň,“ pozdravila po slovensky. Chlap odzdravil a galantne jej kufor vzal. Pobrali sa von. V garáži nasadli do tmavej limuzíny a po chvíli už uháňali diaľnicou zo Schwechatu do Bratislavy.
„Aký ste mali let?“ spýtal sa vodič.
„Ušlo,“ odvetila stroho. To posledné, na čo mala chuť bol rozhovor s nejakým blbým šoférom. Ten to pochopil a radšej pustil potichu rádio. Ozvala sa nejaká slovenská odrhovačka, no Uljane to vyhovovalo. Nasledujúce hodiny budú pre ňu pomerne dôležité a tak si v hlave znova a znova premietala svoj plán.
Igor bol od rána ako na ihlách. Nevedel, ako sa má obliecť, nevedel, či si má vybrať ležérnu vodu po holení, alebo agresívnejší parfém. Nevedel ani, či sa stretnutie uskutoční. V skratke: Nevedel nič. A to mu iba zvyšovalo všetky medicínske faktory na úroveň takmer istej smrti. Teda - čisto teoreticky. Prakticky sa jeho telo netriaslo a pri umývaní zubov nepľul krv.
Stretnutie bolo naplánované v noblesnej reštaurácii v centre mesta. Okrem neskutočných cien bola známa aj svojím priestorovým riešením, ktoré poskytovalo vysokú dávku súkromia pri obede, večeri či len tak, pri káve. Povrávalo sa, že sa v nej uzavrelo veľa rozličných obchodov a dohôd. Legálnych, aj takých, ktorých obsah by zrejme ich účastníci neradi prezradili.
„Počuj, keď sa tam dohovorí mafia, tak je to zaručene bezpečné,“ tvrdil Igorovi pred časom jeho kolega z penziónu, keď sa pýtal na vhodné miesto na obchodné jednanie.
„A nemajú tam poliši ploštice?“
„Čo si,“ usmial sa kolega a poťukal si na čelo. „Kde by potom aj oni robili svoje kšefty?“ Dávalo to zmysel.
Uljana sa v hotelovej izbe stihla akurát krátko osprchovať, prezliecť sa do elegantného kostýmu a upraviť si vizáž. Skúmavo sa skontrolovala vo veľkom zrkadle. Telo dobre pestovanej štyridsiatničky, zdôraznené dlhými tmavými vlasmi, zviazanými do konzervatívneho vrkoča bolo jej silnou zbraňou pri jednaniach takéhoto typu. Ak k tomu ešte pridáte nadpriemernú inteligenciu, obchodný talent a typický ruský živočíšny šarm, výsledkom môže byť len žena, odsúdená na úspech. Iné si ani ona sama nepripúšťala. Vzala z pohovky nedbalo pohodenú koženú aktovku, vložila si do úst mentolový cukrík a vyšla z izby.
Igora spoznala v reštaurácii veľmi rýchlo. Jeho tvár poznala z fotografií, ktoré boli súčasťou agendy tohto prípadu. Vo veľkom fascikli toho mala dosť na to, aby vedela o Igorovom živote takmer všetko. Teda – všetko potrebné pre splnenie svojej úlohy.
Podišla k stolu. Igor vstal.
„Good afternoon,“ pozdravil.
„Pokojne hovorme po slovensky,“ odvetila. „Študovala som v Bratislave.“ Podala mu ruku, Igor ju jemne stisol. Mal pocit, akoby jeho telom prebehol zvláštny záchvev. Nebolo to nič erotické, nebolo to ani nič vyložene pozitívne, ani nič negatívne. Bol to pocit neznámy, no veľmi, veľmi intenzívny.
Po pár minútach konverzácie o ničom (ako sa vám letelo, ste spokojná s hotelom, páči sa vám tento podnik) prišla na radu prvá konkrétna vec. Čašník priniesol jedálny lístok a spýtal sa, čo si dajú na pitie. Igor zaváhal, Uljana si objednala čaj.
„Ja by som poprosil vodu. Neperlivú,“ rozhodol sa napokon.
„Nech sa páči,“ odvetil čašník strojene a rovnako strojene odkráčal.
„Prejdime snáď k veci,“ povedala Uljana a obzrela sa okolo seba. Stôl, pri ktorom sedeli bol dostatočne ďaleko od ostatných a nemalo dôvod príliš stišovať hlas. Igor vďačne prikývol. Bol napnutý na prasknutie.
„O našej ponuke som vás už stručne informovala mailom. Teraz by sme mali prekonzultovať podrobnosti.“ Vybrala z aktovky akúsi brožúrku. Igorovi v okamihu preletelo hlavou všetko čo sa odohralo za posledné dva mesiace.
Záhadný e-mail prišiel v jedno nedeľné ráno. Jeho polovička Eva ešte spala. Nejaká ruská súkromná klinika mu prostredníctvom nejakej Uljany ponúkala prácu plastického chirurga. Ponuka bola v angličtine. Najprv si myslel, že ide o nejaký omyl alebo spam, no keď sa do textu začítal, zistil, že to nemusí byť pravda. Písalo sa tam, že poznajú jeho nepríjemnú pracovnú situáciu a že sú ochotní pomôcť mu, aby jeho kariéra mohla pokračovať ďalej. Vyjadrili ľútosť nad tým, že po nešťastnej tragickej nehode prišiel o lekársku licenciu, no tvrdili, že to pre nich nie je podstatné. „Hľadáme kvalitných profesionálov. Byrokracia je u nás na poslednom mieste,“ stálo v e-maili.
Odpovedal. Povedal si, že za pokus to stojí, stratiť vlastne nemá nič, pretože aj tak už takmer všetko stratil. Nasledovalo pár ďalších e-mailov, v ktorých sa s ním Uljana dohodla na stretnutí. Ak je niekto ochotný trepať sa za mnou takú diaľku, tak to nemôže byť nejaký internetový podfuk, presviedčal sa v duchu. A teraz tu oproti nemu sedela atraktívna žena a detaily mali čoskoro vyplávať na povrch.
Vzal podanú brožúrku a letmo ju prelistoval. Videl propagačné fotografie moderného lekárskeho komplexu. Vyzeralo to ako z amerického filmu.
„Patríme k najlepšie vybaveným klinikám tohto druhu,“ vravela Uljana. „A to nielen v Rusku, ale na celom svete.“
„Prečo práve ja?“
„Máte výborné odborné predpoklady.“
„Ďakujem, ale takých je po svete veľa...“
„U nás pracuje veľa špecialistov. A verte, zas až také množstvo ich na svete nie je...“
„Prečo ste ma potom neoslovili pred tým nešťastím?“
„Pozrite, máme svoj systém. To že ste prišli o licenciu nám dáva určité vyjednávacie schopnosti. My dokážeme zariadiť, aby ste ju v Moskve dostali. Tu to asi sotva bude možné...“ Igor uznal, že to je veľmi rafinovaná obchodná metóda. Rozhodol sa teda, že bude tiež obchodníkom.
„Povedzme, že by som ponuku prijal. Ako je to s finančným ohodnotením?“
„Špičkoví lekári - ako vy - u nás zarábajú okolo päťdesiat tisíc. Dolárov. Mesačne.“ Igor prekvapene nadvihol obočie. Uljana to spozorovala a vedela, že rybu má na háčiku. Už ju len dostať na breh.
„Súčasťou ponuky je luxusný apartmán. Máme vlastnú rezidenčnú štvrť. V Moskve je veľmi veľa bohatých ľudí, ktorí využívajú naše služby, takže vieme vysoko oceniť prácu našich špecialistov.“ Igor horúčkovito premýšľal. Ak by to všetko bola pravda, tak je to ponuka, ktorá sa nedá odmietnuť. No zároveň v kúte jeho duše hlodal maličký červík pochybností.
„Koľkých, čo prišli o licenciu, ste už takto zamestnali?“
„Našim heslom je kvalita práce, nie byrokratické obmedzenie,“ diplomaticky sa vyhla odpovedi Uljana.
Igor sa zamyslel. Zlatá klietka pre vydedencov medicíny? Chvíľu zvažoval všetky pre a proti.
Napokon sa rozhodol.