Autor:

Jerry Dawidow

Obľúbená kniha:

Čokoláda

V Medimire sa svietilo. Tam kde sa väčšinou v noci nesvieti. Na prvom poschodí svietili do diaľky tri okná. Noc bola skoro v polovici a mesiac blúdil kdesi po oblohe. Uhladená budova s vyleštenými sklami, odrážala svetlo z okolitých lámp a zopár neposlušných konárov, ktoré sa odvážili do nich narážať. Vrátnik s typickou ruskou šiltovkou sa prechádzal po parkovisku a pozeral na zopár zostávajúcich áut. Pískal si. V jednom sedel šofér a ticho driemal. Lampy sa pohupovali hore, dolu a zdobili mu tieňmi tvár.

V pracovni za rozsvietenými oknami sedeli za veľkým dreveným stolom s mahagónovým nádychom dvaja muži. Stôl vyzeral mohutne a dôstojne, tak ako skoro všetok nábytok, čo tam bol. Dýchal časom a určite si niečo pamätal. Rinula sa z neho vôňa typického dreva, ktorá sa miešala s dymom z cigary a zarývala sa do ľahkých svetlých závesov.

„Vodku?" spýtal sa Alex muža, ktorý sedel pohodlne v kresle.

„Whisky", odpovedal muž s kamennou tvárou.

„Ale vodka je vodka", schmatol naliaty pohár a vlial ho do seba.

„Možno tu. Vo mne ale vyvoláva zmiešané pocity."

„To som ešte nepočul. Vodka?", schmatol Alex fľašu a zblízka si ju prezeral porcelánovými očami. Obdivoval ju ako poklad z egyptskej pyramídy a potom ju ticho položil.

„Aj tak sa vás musím na niečo opýtať, Barón."

Muž spozornel a orlím pohľadom sa zahľadel na muža oproti. Poznajú sa už dávno. No doteraz sa ho skoro na nič nepýtal.

„Pýtajte sa."

„Nechápem, prečo ste si vybrali práve toho chlapa. Veď sú tu lepší. Sám poznám aspoň troch a vy si vyberiete práve jeho. To mu tak dôverujete alebo čo je za tým?"

„No", usrkol si z pohára a potiahol z cigary, „ tak trochu nevybavené účty, ale myslím si, že je najlepší."

„Nevravte mi, že vy máte aj nevybavené účty. Tu v Moskve taký výraz neexistuje", zahľadel sa Alex a tajomný úsmev a hranatá tvár sa mu odrážali v naliatom pohári.

„Záleží, aké účty to sú."

„No to hej. Ale buďte pokojný, poslal som tam Uljanu, tá sa o toho vášho pacienta postará. Bude sa mať ako v bavlnke, keď teda vravíte, že je najlepší", zachechtal sa a položil pohár.

„V to verím a dúfam, veď ma to aj niečo stálo."

„Finančnú stránku necháme na koniec. Veď viete, rehabilitácia sa môže predĺžiť..."

Barón vstal a pobral sa ku dverám. Pomalým krokom podišiel ku dverám a rozlúčil sa s Alexom.

"Vždy, keď som tu, pripadám si ako v mauzóleu", zamumlal si pre seba a schádzal dolu schodmi.

XXX

,,Aha, pripomienka", usmial sa v duchu Igor a zistil, že dnes majú výročie svadby. Tretie. Spomenul si na Havaj, na krásne Havajčanky a vlhký vzduch s omamnou vôňou mora. Vtedy sa tešil, že konečne vidí more, ktoré tak túžil cítiť na svojej koži. Chcel, aby to bola ich svadobná cesta, ale ponúkol mu to náhle jeden klient. Zobral to. Zbalili sa a na druhý deň leteli. Tam mu Eva navrhla, aby sa zobrali. Nevedel prečo to odrazu chce. Myslel si, že na ňu zapôsobil Havaj, palmy, tanečnice a západ slnka. Prosto romantika. A tak sa vzali. Skoro potajomky. Vedelo o tom len pár ľudí. Spomenul si ako potom sedeli na večeri a smiali sa. Boli šťastní. Nebolo nič krajšie ako keď sa Eva smiala. Po nehode si akosi prestal všímať jej úsmev. Aj na výročia začal zabúdať a keby mu Božka nepripomenula narodeniny, nekúpil by jej ani tú kyticu žltých ruží. Krásne voňali. Zbehol dolu do tržnice. Bol už večer a vzadu sedela stará pani v ošuntelej zástere s poslednými kvetmi v sklených pohároch. Už sa chystala odísť, pretože bola skoro posledná. Zobral všetky ruže a utekal.

V tom začal uvažovať, prečo to nerobí častejšie. Prečo neuteká po schodoch dolu po kyticu posledných ruží. Veď ju má rád. Určite si zaslúži viac ako jednu kyticu za rok. Keby sa dali poslať z Moskvy, určite by to urobil. Ale darček určite kúpi. Veď v Moskve určite niečo vyberie. Ako myslel na to výročie, znovu si uvedomil, čo mu narozprával Brezina. Stále mu to nešlo do hlavy a spájal si jednotlivé udalosti, ktoré v spojení so svadbou vyzerali komicky. Sedeli tam ľudia, o ktorých si myslel, že ich pozná. Ale po tom rozhovore s Brezinom bol v rozpakoch. Čo však, ak mu nehovorí pravdu? Porozprával mu príbeh plný otáznikov a namiesto odpovede sa dočkal kopy hádaniek. Nemal však s kým ich rozlúsknuť. Mama mu s nimi asi nepomôže. Ako lekár vedel, aký je jej stav a že lepší už nebude. Bolo mu to ľúto a chcel pre ňu urobiť všetko. Mal ju predsa veľmi rád. Bola to jeho mama. Tá, ktorá ho chránila a utekala s ním pred tým hrozným chlapom. Ona vlastne vždy utekala pred nejakým chlapom. Akurát ten posledný nevládal utekať...

,,Prepáčte pane", usmiala sa letuška, ,, pripútajte sa a upravte si sedadlo, budeme pristávať."

,,To som rád," vzdychol si Igor, ,,konečne na zemi."

Na zemi je istejšie. Niekedy. V hlave sa mu všetko miešalo a slnečné lúče vrážali do lietadla. Občas niektoré vbehli do malých okrúhlých okienok a spôsobili v Igorových očiach záblesky, podobné ako v ten deň, keď havaroval. Keby si tak mohol aspoň na niečo spomenúť.

XXX

Utekala som hore po schodoch a rozmýšľala nad schôdzkou s Petrom. To predsa nebol Peter. Bol to dobrý chalan a vždy som ho mala rada. Vtedy o niečo viac. Vtedy bol iný. V hlave sa mi to nechcelo uležať a premýšľala som čo ďalej. Ten chlap niečo vie. Niečo viac. To, čo urobil dnes, to by neurobil len tak.

,,Ahoj Dušinka, teba som už nevidela..." vyskočila Božka spoza svojich dverí.

,,Ahoj Božka, poď na kávu", usmiala sa Eva unavenými očami, ,,som dnes nejaká na mäkko. Vieš čo? Poď aj na koňak."

Vedela som, že minule som ju odbila. S návštevou aj s kávou. Nemala som dnes moc chuť s ňou vykecávať, ale na druhej strane čo tu budem sama robiť. Vošli sme dnu, kabelku som hodila do izby a pobrala sa do kuchyne.

,,Sadni si Božka, " povedala som s povzdychom.

,,Čo je dievča? Si nejaká zničená. Niečo ťa trápi, že?" začala vyzvedať.

,,No tomu asi nebudeš rozumieť. Sama tomu nerozumiem."

,,No svet sa blázni, to vieš, ľuďom šibe," podoprela si hlavu a pozerala na mňa, ,,si predstav, že dnes som po prvýkrát odkedy zomrel nebožtík Alojz, zabudla kúpiť kvasnice. Odvtedy sa mi to nestalo. Vtedy mi zavolali z ústavu, vieš, z toho kde aj ty máš svokru a už som nešla ani do obchodu. A dnes som tiež zabudla. Preto ani koláčik nenesiem. Taká som bola z toho..."

Mať tak tvoje starosti, pomyslela som si v duchu, ale nič som jej nepovedala. Bolo mi jej trochu ľúto a zároveň sa mi chcelo smiať. Viem, ako rada pečie a ako mala rada svojho muža. Určite bolo pre ňu tažké spomenúť si na neho, keď tu už nie je a zároveň ťažšie, že už nemôže pre neho piecť.

,,Vieš, ja som bola dnes s Petrom," začala som.

,,Čože?" uskrkla Božka kávu, ktorá jej skoro zabehla. ,,S kým? S tvojím bývalým? A vie o tom Igor?"

,,Nevie. Šla som tam z letiska. Bola som sa doma prezliecť a on ma zavolal na kávu."

,,Len tak? To je divné. To by som ja mojemu nikdy neurobila. Mňa teda na kávu nikto nepozval, iba on, ale keby aj, nešla by som," tvárila sa hrdinsky a vážne na mňa pozerala.

,,Ja viem," usmiala som sa a usrkla z kávy, ,,ja som šla, lebo som potrebovala niečo zistiť. Myslím si, že on o tej nehode vie viac."

,,No a čo si zistila?" oči jej skoro vypadli z jamiek a ja som začala premýšľať, či jej mám vôbec niečo vravieť.

,,Že som chodila s niekym iným."

,,S iným? To akože prišiel iný chlap?"

Rozosmiala som sa. Asi by som bola rada keby prišiel niekto iný. Niekto, kto by mi povedal viac. Ale aj tak som sa vlastne niečo dozvedela. To, že Peter o tom niečo vie a pozná niekoho, kto tiež o tom niečo vie a chce to ututlať, ale čo ďalej?

,,Nie, chlap bol ten istý, ale sa zmenil. Nemohla som uveriť, že som s ním niekedy chodila."

,,No dušinka, ľudia sa menia. Vieš, dnešná doba tomu nepridá. Nedávno som Alojzovi piekla koláče. Pamätám si, ako mi nadával, čo to stále pečiem. Musela som, chcela som na chvíľu zabudnúť. A teraz mu nosím kvety na hrob."

V očiach sa jej zračili slzy a ja som nevedela, čo jej mám povedať. Spomenula som si, ako piekla koláče a nosila mu ich tam, do ústavu s radosťou a vracala sa späť so smutkom v očiach. Vtedy by dala všetko, aby mu pomohla. Teraz ja musím pomôcť Igorovi. Tiež musím urobiť všetko pre to, aby som mu pomohla a zistila viac. Napadlo ma, že som už dávno nebola za Igorovou mamou. Mala by som ju navštíviť. Väčšinou za ňou chodil sám.

,,Máš pravdu Božka, ľudia sa menia. A nepamätajú si." zahľadela som sa cez okno.

,,No ja si pamätám všetko."

,,Tak si pamätáš aj to, ako sme tu sedeli pred rokom, keď bol Igor na tom večierku v práci? Pár krát som volala, aby už šiel domov a on mi nadával, nech nežiarlim. A potom havaroval. Volali mi, že havaroval. A ja teraz chcem zistiť viac, vieš?"

,,Viac? A čo viac?" zostala Božka prekvapená a miešala si zbytok kávy.

,,V tom aute boli traja. A ten tretí zmizol a nikto o ňom nevie a všetci sa tvária, že tam nebol. Ešte aj policajná správa."

,,No to si mala hneď povedať. Ja niečo vyzistím, neboj sa.", tvárila sa ako Sherlock Holmes a prižmurovala oči.

,,Radšej nie, nechaj to na mňa. A tu máš koňačik. Vieš o tom, že dnes máme s Igorom výročie?"

,,Fakt, tak nech vám to vydrží," schmatla pohárik a naliala ho do seba.

,,Ďakujem, dúfam, že hej."

Usmiala sa a pobrala sa domov. Umyla som poháriky a šla spať. Zajtra idem do ústavu. Musím sa vyspať, aby som dobre vyzerala.

XXX

Lietadlo sa pomaly kĺzalo a pristávalo. Skoro na minútu presne. Uljana už dopredu všetko pripravila. Apartmán, doklady a strojený úsmev, ktorý používala vždy pri takejto príležitosti. Prehrabala sa vo vlasoch a pretrela si tvár a pery a zobrala zamknutý kufrík s papiermi.

„Môžeme ísť", povedala stroho vodičovi a spolu nasadli do pripraveného a vylešteného Mercedesu.

Z tejto jazdy mala vždy pôžitok. Ako malé dieťa sa tešila, že môže používať toto auto a ešte má aj vodiča.

„Je všetko pripravené?" spýtala sa zvedavo.

„Je", odpovedal hrubým hlasom s patričným dôrazom.

„A bude nás čakať na letisku?"

„Bude."

Vonku už poletoval sneh a prívlastok ruská zima tu bol úplne na mieste.

Igor vošiel do príletovej haly na letisku Domodedovo. Ten názov v ňom vyvolal úsmev. Dom dedov. Spomenul si na svoju ruštinu zo základnej školy a rozmýšľal nad abecedou. Prešiel kontrolou a hľadal pohľadom Uljanu. Pre jej charakteristické rysy ju nemohol prehliadnuť. Mávala na neho čiernymi rukavicami a tajomne sa usmievala. Stála tam s nejakým mužom, ktorého Igor z diaľky nemohol identifikovať. Mával jej z diaľky, aby ho videla a aby nebodaj neodišla preč. To by sa hádam nestalo, čo by tu robil. Náhle si však uvedomil, že má vlastne jej číslo. Postupne sa približoval a vedel, že už ho vidí. Rozbehla sa smerom k nemu, zatiaľ čo muž zostal čakať.

„Vitajte v Moskve."

„Ďakujem, som nadšený a plný očakávania", polichotil Igor.

„Tu máte všetky doklady, kľúče a novú sadu skalpelov," usmiala sa tajomne. „Môj spolupracovník vám všetko ukáže a zavezieme vás do vášho apartmánu.

Presne o ôsmej nasadli do auta. Mercedes sa pomaly viezol po Tverskej ulici a všade vôkol  sa hmýrili Volgy a žiguláky, rôznych farieb. Moskva hýrila farbami, tak ako vždy na jeseň a na jar a v uliciach bolo veľa mladých ľudí a turistov.

Igora vyložili pri jeho apartmáne. Bol v skutku luxusne zariadený, talianskym nábytkom a vkusnými doplnkami, ktoré ladili s farbou stien. Boli síce v ruskom štýle, ale vkusne doplnené moderným umením.

,,Za hodinku sa pre vás zastavím," usmiala sa Uljana svojím typickým úsmevom.

"Ďakujem."

Zvalil  sa do postel a zobral mobil. Konečne tu. Musí zavolať Eve...