Ste tu prvýkrát?
8. kapitola: Pavučina života
Horúca sprcha, osvedčený balzam na unavené telo a myšlienkami nabitú myseľ, opäť nesklamala. Vôňa papáje a manga mi vždy navodzuje krásny pocit opojného šťastia a krásnych spomienok na Havaj. Raj, novomanželom zasnúbený, nás pred rokmi vpustil do svojich osídiel a pripravil pre zaľúbencov nezabudnuteľný odvar lásky a nadpozemského šťastia. Šum mora, panenská príroda, neodolateľné piesočné pláže, nádherné kvetinové záhrady a vľúdni Havajčania sa nám vryli hlboko do spomienok. Vtedy sme boli šťastní.
..
Prichytila som sa ako snívam s otvorenými očami. V poslednom období sa často vraciam do rokov minulých. Asi starnem. Babička mi vždy hovorila: „Děvenko, si mladá, život máš pred sebou. Neohliadaj sa späť, ale pozeraj dopredu. Ži budúcnosťou... Keď sa ti narodí prvé dieťa, pochopíš, že je čas na prítomnosť a keď ti obelejú vlasy, vypadajú zuby, telo sa ohne a pribudne palička, ostanú ti už len spomienky a minulosť." Mala pravdu.
..
Igor je len pár hodín preč a už mi chýba. Dúfam, že sa cíti dobre. V lietadle býva nervózny. Tie kilometre vzduchu pod ním ťažia jeho myseľ i telo. Možno sa mi aj ozval. Možno napísal, že je všetko v poriadku, a že už pohodlne sedí v kabíne prvej triedy a popíja šampanské. Utekám k mobilu. Na displeji svieti obálka, symbol SMS správy, pod ňou číslica 3 a v pravom hornom rohu bliká ikona telefónneho slúchadla. Poskočila som od radosti. Prsty obratne potvrdili otvorenie SMSky a zvedavé oči sa zapichli do krátkeho textu:
„podme na tu kavu hned - pozyvam. Peter"
Prekvapila ma táto už bezmála hodinu stará správa. Nepočula som pípnuť mobil. Hukot vody dokonale prekryl akýkoľvek prenikavý tón. Otvorila som druhú správu:
„co je s tebou? volal som. nezdvihas. stretneme sa? Peter"
a tretiu:
„Eva, dokelu, uz hodinu cakám, ze sa ozves. ta kava plati?. ozvi sa! Peter"
Tak naliehajúceho Petra som ešte nezažila. Ani keď sme spolu chodili sa takto nechoval. Pozrela som si zoznam prichádzajúcich hovorov. Igor nevolal, ani nepísal. Dúfam, že je v poriadku. Potvrdila som spätné volanie a o malú chvíľu sa ozval Petrov hlas:
„No konečne, ahoj! Kde si sa
túlala?"
„Bola som pod sprchou! Čo zrazu taký záujem o stretnutie? Máš v práci
kľud?"
„Noo, áno. Prakticky sa nič nedeje. Tak čo ideme?"
„Dobre. Stretneme sa pod Michalskou bránou. Daj mi zhruba hodinu. Musím sa ešte
obliecť."
„Ok."
„Tak čau zatiaľ! Vidíme sa."
Modrá blúzka ako dar od Igora a plisirovaná sukňa rovnakej farby z výpredaja na Obchodnej ulici spolu dokonale ladia a vytvárajú dojem prirodzenej decentnosti. Už nechcem vyzerať vyzývavo, ani neodolateľne. Vzťah s Petrom je minulosť. Ešte posledné úpravy zovňajšku, tupý zvuk západky vchodových dverí a jazda výťahom s „potetovanými" stenami.
Nakoniec som sa ocitla na ulici a okamžite zamierila na zastávku. Úskalia mestskej dopravy som horko-ťažko zvládla a s časovým predstihom som dorazila k miestu stretnutia. Peter tam už stál. Opretý o stenu veže ma zbadal. Začal mohutne kývať a všemožne gestikulovať. Bol rozrušený.
Objal ma, pobozkal na obe líca a džentlmensky ponúkol svoje rameno. Zavesila som sa doňho a vybrali sme sa hľadať príjemné posedenie v niektorej z kaviarní centra mesta. Našli sme veľmi útulnú kaviarničku, Peter objednal dve kávy a ja som si ešte vypýtala zmrzlinový pohár s horúcimi malinami.
„Prečo si tak naliehal sa stretnúť? Stalo sa niečo? Súvisí to nejako s tým, čo sme... som ti posledne volala?" preťala som chvíľu ticha smršťou zvedavých otázok.
Kaviarňou sa niesla aróma čerstvo praženej kávy a práve dopečených zázvorových koláčikov.
„No, vlastne súvisí! Vŕta mi hlavou, prečo sa stále zaujímaš o tento, v podstate dávno uzavretý , prípad? Tvoj muž z toho vyšiel s odretými ušami a môže byť rád, že je na slobode! Prestaň sa v tom šťúrať! Vieš ako sa hovorí, nedráždi kobru bosou nohou, lebo ťa uštipne. Jed v jej zuboch je prudký, nemuselo by to dobre dopadnúť."
Vyvalila som na Petra oči. Nikdy takto so mnou nehovoril. Zvyčajne pohotovo reagujem, ale teraz som sa nezmohla na slovo.
„A teraz mi povedz, čo máš nového?" zmenil tému akoby sa nič nedialo.
„Ty sa mi vyhrážaš?" zareagovala som oneskorene: „Ty? Veľmi dobre vieš, že to čo je v policajnej správe, je kopa klamstiev! Akoby si niekto vymyslel príbeh, ktorý len podpísal, opečiatkoval a sľubom prehlásil jeho absolútnu autenticitu. Niečo tu smrdí a začínam tušiť, že to má niečo spoločné s tebou. Mýlim sa? Kto je v tom zapletený a kto je tá tretia osoba, čo bola pri havárii? Prečo je len tieň, akási imaginárna postava tej tragickej udalosti?"
Neskutočne som sa vytočila. Moja fantázia pracovala na plné obrátky. Zrazu mi bolo všetko podozrivé a hnevala som sa, že medzi nami chodia i takíto ľudia. Usrkla som si z kávy a oparila si jazyk. Lyžička zmrzliny v tej chvíli padla vhod. Jazyk pálil akoby v ňom bolo zabodnutých tisíc horúcich ihiel.
Všimla som si, že sa Petrovi do tváre vkradla červeň. Zrejme i jeho emócie stúpali k adrenalínovému vyvrcholeniu. Priduseným hlasom zopakoval: „Vravím ti, nechaj to tak! Túto hru hrajú iní, my sme len rozdané karty."
„My? Hovor o sebe! Ty si zrejme poslušný pajác v hre na Človeče nehnevaj sa. Mňa z toho vynechaj. Ja len hľadám pravdu, pravidlá tejto divnej hry. Povedz mi pravdu? Čo sa vtedy stalo? Kto tam bol? A prečo sa to niekto snaží ututlať?"
Peter buchol päsťou do stola a vstal. Čašníčka pri bare takmer nadskočila od úľaku a pozrela našim smerom. Odobral sa na toaletu. Zrejme sa šiel upokojiť. Mladá žena sa opatrne prišla opýtať, či je všetko v poriadku a tiež či nemáme ešte na niečo chuť. Upokojila sa až, keď som ju uistila, že je všetko v poriadku a že nič nepotrebujeme.
Neukázal sa dobrých desať
minút. Už som si začala myslieť, že je chrapúň, zozadu sa vytratil a nechal ma
samú v kaviarni s nezaplateným účtom. Usrkávala som čierny nápoj a prekladala
ho sviežou vanilkovou zmrzlinou.
Prišiel, sadol si na stoličku a zahľadel sa mi do očí. Preľakla som sa. Sršala
z neho arogancia a akési podivné odhodlanie:
„Ideme?" zasipel.
„Kam?"
„Odprevadím ťa!"
„Naše stretnutie sa skončilo?"
„Áno.... Zaplatím!" kývol na čašníčku.
Vytiahla som peňaženku a chcela
zaplatiť.
„Peniaze si schovaj, pozval som ťa, tak platím." povedal odmerane. Mladej
slečne nechal 5 centov sprepitné a opúšťajúc kaviareň sme vykročili opäť k veži.
Tam sa odpojil, povedal pridusené „Ahoj" a stratil v najbližšej uličke.
Ani sa neotočil, aby mi zamával. Ostala som tam stáť ako kôl v plote. S tak
neokázalým prístupom som sa dávno nestretla. S týmto chlapom som ja chodila?
Zrejme som sa vtedy musela zblázniť!
--------------
„Dámy a páni, hovorí k vám kapitán lietadla. Letíme vo výške 10 512 m, teplota vzduchu v tejto výške je 0 stupňov Celzia. Asi 60 km západne je hlásená búrková činnosť, ktorej by sme sa ale mali vyhnúť. Letíme práve nad Ukrajinou...."
Igor sedel nehybne až strnulo a
hoci mal oči privreté, nespal. Naďalej myšlienkami zamestnával svoju myseľ.
Nevnímal malé dievčatko, ktoré ho cez uličku pozorovalo, mysliac si, že spí.
Drobné modré očká meravo sledovali jeho tvár a kontrolovali akýkoľvek pohyb či
mimiku.
..
Obrazy v jeho mysli sa miešali ako karty v partičke mariášu. Nedokázal zabudnúť
na Brezinove slová. Na príbeh, ktorý mu vyložil ako veštbu osudu z najhoršej
nočnej mory. Stále dokola sa vracal k momentu, kedy Filip vypil na ex dva
poháre whisky, odkašľal si a začal rozprávať:
„Bolo to dávno. Veľmi dávno. Nebol si ešte na svete a zrejme ani v pláne, keď som poznal tvoju matku. Bola krásna a ja som sa do nej na prvý pohľad zaľúbil. Ona však o mojich citoch spočiatku nemala potuchy. Nesmela. Keby som sa čo i len slovom vtedy zmienil o svojich citoch k nej a nebodaj by mi city opätovala, znamenalo by to pre nás oboch istý koniec. Vstúpil som preto do jej života len ako jej ochranca, spoločník a šofér. Bol som však šťastný ako nikdy predtým. Mohol som byť v jej blízkosti a obdivovať jej krásu, šarm a inteligenciu. Všemožne som sa snažil skrývať, čo k nej cítim, no mal som pocit, že čím viac sa snažím, tým viac sme sa zbližovali...."
„Čo sa mi tu snažíš nahovoriť? Že si bol jej milenec? Životná láska mojej matky?" skočil Brezinovi do reči Igor: „A čoho ste sa vlastne báli? Znie to ako rozprávka o nešťastnej láske. Nejako mi to celé nedáva zmysel. Matka mi nikdy nespomínala, že by mala ochrancu a spoločníka a už vôbec nie šoféra. Nikdy nebola bohatá. Nemali sme ani auto, len malý byt ..."
„Nina, tvoja matka..."
„Kto?" zasmial sa mladší z dvojice mužov ironicky: „Si si istý, že poznáš moju matku? Margaréta. Tak sa volá moja matka. A ja tu zrejme strácam čas." rázne sa zodvihol a chcel odísť. Prešedivený muž ho chytil za ruku: „Sadni si! A počúvaj! Ty si chcel počuť odkiaľ poznám tvoju matku. Nie je pre mňa ľahké ti to rozprávať."
Igor si sadol a trochu odmerane sa pozrel na muža pred sebou: „Dobre, tak počúvam."
„Nina Kuchko, tak sa mi predstavila tvoja matka, keď po prvýkrát vstúpila do vily a podala mi ruku. Prekvapene na mňa pozerala, keď som sa uklonil a priložil jej ruku k svojim perám. Bola hebká a krehká a ja som mal chuť ju celú vybozkávať. Oči Bashira Lukavjenka, obávaného mafiánskeho taťku, ako ho familiárne nazývali jeho kumpáni, však starostlivo sledovali každý pohyb, mimiku, či výraz jeho milovanej Ninočky, pokladu, ktorý objavil a ktorý patrí iba jemu. Bola ako krásny vták v zlatej klietke a čoskoro pochopila, že je v pasci. Trápila sa a vädla ako kvetina bez vody. Nemohol som sa už na to pozerať, a tak som všemožne snažil, aby sa cítila lepšie. Zaľúbili sme sa a tým sme spečatili svoje osudy."
„No počkaj, počkaj. Kto? Bashir Lukavjenko? Nevymýšľaš si ty náhodou? Také meno som nikdy nepočul."
„To meno bolo ako memento smrti. Mal prsty v každom špinavom obchode s drogami či zbraňami v blízkom i vzdialenejšom okolí jeho sídla, no nik si nedovolil ani sa len zmieniť o tom, že by bol v niečom zapletený. Mal styky v najvyšších kruhoch a tí tolerovali..., ba čo horšie podporovali ho, v jeho nekalých obchodoch. Tento muž pripravil o život desiatky ľudí, a to hovorím len o tých, ktorých som videl na vlastné oči umierať. Isto ich bolo i viac. Bol neskutočne mazaný a inteligentný. Ako had sa ovinul okolo svojej koristi a s ľahkosťou ju pridusil a nehrýzol, rovno hltal. Keď si zmyslel, padali hlavy veľkých firiem, koncernov, starostovia miest... Mal prsty všade, kam len oko dovidelo. Bol zázrak, ak sa niekto vymanil z jeho područia. Zväčša však našli telá takýchto odvážlivcov v riekach, jazerách či zakopané v lese. Mnohé sa ani nenašli. No ja som mal plán. Mesiace som ho pripravoval a starostlivo premyslel každý detail. Bashir chystal veľký obchod s bielym mäsom. Istý arabský šejk si objednal päť krások do svojho sídla a on ich mal dodať. Šejk prisľúbil závratnú sumu za každú jednu krásku. To Bashir nemohol odmietnuť. Lov dievčat vyžadoval čas, a tak som mal čas na odvetu. Nine som o tom spočiatku nechcel povedať, aby sa neprezradila. Keď ale prišla za mnou a v očiach sa jej leskli slzy horkosti, rozhodol som sa jej priznať so svojimi úmyslami."
„Hmm, takže ty si niečo ako hrdina, hej?" trochu ironicky prerušil Brezinu Igor.
„Myslím, že sarkazmus sa teraz nehodí a ak dovolíš, budem pokračovať. Môj plán ti opisovať nebudem, ale skutočne sa mi podarilo zabiť hneď dve muchy jednou ranou. Dievčatá sa k šejkovi nikdy nedostali a tvoju matku sa mi podarilo dostať cez hranice, kde sa ukryla v malom meste. Bashir musel veľmi zúriť, keď mu šejk oznámil, že náklad nedorazil. Určite začal hľadať toho, kto mu prekazil životný obchod. Bohatý arab samozrejme už neprijal žiadnu náhradu a požadoval zloženú zálohu naspäť. Vedel som, že nemôžem s tvojou matkou dlhšie ostať. Museli sme sa rozdeliť, aby nás Bashir nenašiel spolu. Samostatne sme mali väčšie šance ukryť sa pred ním Roky som tvoju matku potom nevidel. Nemal som jedinú informáciu o tom ako sa má. Zato Bashira som si strážil ako oko v hlave. Vedel som o každom jeho pohybe a keď som už mal pocit, že by ma mohol vypátrať, v tichosti som zmizol. Jedného dňa som opäť stretol tvoju matku. Mala odfarbené vlasy a krivky jej tela sa mierne zaoblili. Takmer som dostal infarkt od prívalu šťastia, že vidím lásku svojho života. Chcel som ju vziať do náručia a točiť a točiť až sa s nami bude krútiť celý svet a my padneme na zem a budeme šťastní. Tým by som ju ale akurát tak prezradil a to som nemohol dopustiť. Kráčala vtedy ulicou, no nebola sama. Vedľa nej unavene prepletal nožičkami malý chlapček. Usmieval sa na mamu a čosi jej vykladal. Znelo to akože má radosť z vyhratého zápasu, ktorý rozhodol práve on neomylnou ľavačkou. Obaja vyzerali tak šťastne. Spoza rohu sa vynoril muž a oboch objal. Chlapca chytil za ruku a spoločne sa stratili v ruchu mestečka."
„Pamätám si ten deň. Konečne som všetkým deťom na ihrisku za školou ukázal, že aj ja viem dávať góly a že konečne patrím medzi nich. Stal som sa hrdinom a platným hráčom tímu." v oku sa mu zaleskla slza: „No ale odkiaľ to všetko vieš? Ten príbeh mi príde až príliš neskutočný na to, aby to bola pravda."
„Rozprávala ti matka niekedy o svojom živote?"
„Samozrejme."
„A čo presne ti povedala? Že tvoj starý otec bol policajt a zahynul v službe, keď naháňal medzinárodného zločinca?"
„Áno, bola na neho vždy hrdá."
„No, v skutočnosti to bol skorumpovaný a bezcharakterný muž, ktorý úzko spolupracoval s taťkom. On sám dohodil Ninu Bashirovi. Vlastný otec ju zapredal. Pre Ninu však bol modlou. Vždy vravievala, že on to myslí dobre. Že to robí pre ňu. Pritom ani netušila, že keď sa jej chcela matka zastať, narafičil na ňu priekupníctvo drog a nechal ju zavrieť. Neprežila jediný deň. Obesila sa." Filip sa na chvíľu odmlčal: „A tvoj otec, nemal si pocit, že sa vôbec nepodobáte? Že ste si ako cudzí?"
„Vždy som mal ten pocit. Nikdy mi nerozumel. Nemal ma rád. Akoby som ani nebol jeho syn. Veď aj od nás odišiel, keď som mal desať rokov. Bez slova, rozlúčky. Plakal som celú noc."
„A na druhý deň ste sa zbalili a odišli ste žiť na samotu pri lese."
„Áno, ale... ako..?" šokovane Igor.
„Nechal som odkaz Nine, že ste v nebezpečenstve. Bashir vás takmer našiel, keď sa tvoj otec intímne zblížil s jedným z jeho sladkých dievčat, ako taťko volal svoje prefíkané kočičky. Tie boli také jeho oči, tajné špiónky, roztrúsené takmer po celom svete. Museli ste odísť, nebolo tam už bezpečne."
„A otec?"
„Ten? Bol to podrazák a slaboch. Bohvie, kde skončil? Možno ako jedna z ďalších Bashirových obetí."
„Čože? A to mi vravíš len tak?" rozhorčene sa na neho osopil mladík.
„Snáď za ním nebudeš plakať? Prosím ťa! Veď to ani nebol tvoj biologický otec! Len partner tvojej matky, ktorého si pamätáš."
„Nie? Čo sa mi to tu snažíš nahovoriť? A kto je teda môj otec?"
„Nina sa s tvojím otcom zoznámila, keď si mal rok. Potrebovala oporu. Niekoho na koho sa môže spoľahnúť. Mala to ťažké. Netušila však, že je to vandrák bez štipky hrdosti a zdravého rozumu. Obháňal každú sukňu v okolí a jeho vymyslené príbehy leteli mestom ako hrdinské zvesti. V skutočnosti sa len priživoval a oberal vás i o posledné úspory..."
„Ok, ok.. presvedčil si ma, že toho vieš o mojom živote dosť. Ale prečo mám stále pocit, že z toho je viac kovbojka ako uveriteľný príbeh?"
„Možno preto, že ti matka celý tvoj život vytvárala oázu pokoja a lásky, aby si nikdy nemal pocit, že ti niečo chýba alebo že ťa čokoľvek či ktokoľvek ohrozuje."
„Oáza plná klamstiev a pretvárky. Ďakujem pekne!" zamračil sa Igor.
„Priznávam! Aby ťa matka mohla chrániť, musela ti klamať. Šlo o milosrdnú lož. Nemala na výber. Nemáš predstavu, ako ťažko sa žije s vedomím, že kdekoľvek sú Bashirovi ľudia. Za každým rohom číhalo nebezpečenstvo a ten pocit bol skľučujúci."
Na chvíľu sa odmlčali. Igor mal sto chutí vziať zo stola načatú fľašu whisky a opiť sa do nemoty. Po tej nehode sa však zaprisahal, že sa už nikdy neopije, že chce mať jasnú myseľ a pamätať si všetko, čo sa okolo neho deje.
„Dobre teda. Takže kto je môj otec? Ty to vieš, že?" opýtal sa trochu neisto.
Brezina sa na Igora pozrel, vzal fľašu whisky a nalial si. Potom vstal a šiel na toaletu. Keď sa vrátil, usadil sa, „kopol" do seba pohárik a spýtal sa:
„Kde sme to skončili?"
Igora nadvihlo na stoličke. Očakával odpoveď na hádam najdôležitejšiu otázku jeho života a Filip sa tvári, akoby si to nepamätal.
„Kto je môj otec?"
„Myslím, že je lepšie keď to nevieš."
„Ako lepšie? Si to ty? Povedz mi! Si?" naliehal Igor.
„Ja nemôžem! Dal som sľub tvojej matke..."
„Neznášam, takéto sľuby. Dokelu! K čomu sú? Len veci komplikujú! No nevadí, ja si to nejako zistím!"
„Radím ti, nechaj to tak!"
„Prečo?"
„Sú veci, na ktoré je lepšie zabudnúť."
„Zabudnúť? To sa dá?" povedal krotkejšie: „No dobre, a čo bolo ďalej? Pamätám si, že sme sa potom ešte veľa sťahovali. To si nás vždy varoval? Bashir nám bol v pätách?"
„Áno. Dozvedel sa aj o tebe. Myslím, že pochopil, čo sa pred rokmi stalo. Znenávidel tvoju matku a chcel sa jej pomstiť prostredníctvom teba. Boli sme našťastie vždy o krok pred jeho posluhovačmi. Bolo to však peklo na zemi."
„Hmm. Spomínam si, ako som raz uprostred noci počul matku, vydesená ma budila a kričala, aby som sa ponáhľal, že musíme ísť. Nechápal som, čo sa deje. Utekali sme lesom až do mesta a tam na stanicu. Prvý autobus, ktorý vtedy šiel nás odviezol ďaleko, veľmi ďaleko. Vystúpili sme pri nejakej samote. Opustený ranč to bol. Ostali sme tam žiť istý čas."
„Ten ranč patril mne! Bolo to dedičstvo od mojej sestry, ktorá podľahla rozsiahlej rakovine po rokoch trápenia. Tam sme sa s Ninou opäť stretli a poznal som aj teba..."
„To si bol ty? Ten chlapík v džínsoch, károvanej košeli a veľkom kovbojskom klobúku? Čo ma učil jazdiť na koni i mule a nosil na rybačky? Pozorovali sme letové formácie kačíc a ty si vždy vravel, že ten vpredu je navigátor, ktorý presne vie kam majú letieť a udával ostatným smer a rýchlosť. Fascinovalo ma to."
„Áno, ja! Dnes som už šedivý, s pár kilami navyše. " sklopil zrak Brezina.
„Mal som ťa rád, vieš to? A nechal si nás s mamou, keď sa vrátila z nemocnice. Ona sa trápila, bola chorá a ty si ju sprosto opustil! Prečo? Čo sa zase stalo?"
„No, myslím, že je tu vec, o ktorej ešte nevieš."
„Aká vec? Čo mi ešte matka tajila?"
„No, ľúbili sme sa, to už vieš, nevieš ale, že sme svoju lásku spečatili krásnym dieťaťom. Dcérkou. Keď bola tvoja mama v nemocnici, nebolo to preto, že by bola chorá, ale že čakala dieťa. Naše dieťa. Ale už v prvých mesiacoch to nebol hladký priebeh tehotenstva, a tak ležala na rizikovom..."
„Ja mám sestru?" spýtal sa Igor veľmi pomaly, prekvapene. Do očí sa mu tisli slzy: „To nemôže byť pravda toto. Nemôže! Prečo? Nikdy som to ani len netušil. Vždy som túžil mať súrodenca, aby som nebol tak sám. Prečo mi vždy tvrdila, že bračeka ani sestričku, už mať nebudem. Ďalšie klamstvo? Zatajovanie? Prečo?"
„Bola to chyba. Mohla nás všetkých stáť život."
„Chyba? Chyba? Aj ja som len chyba? Či ako si to myslel?" rozhorčene kričal Igor a siahol po fľaške whisky. Brezina bol ale rýchlejší a nedovolil, aby sa mladý muž napil:
„Hneď ako sa nám dievčatko narodilo, na druhý deň po pôrode som musel utiecť spolu s ňou. Dohodli sme sa, že ju budem chrániť ako poklad. Nina bola smutná, ale verili sme, že raz nás zase cesty osudu dajú dokopy a budeme jedná veľká šťastná rodina. Osud, však mal iný názor. Roky sme sa nestretli. Ja som však naďalej sledoval vašu stopu, ale s malým dieťaťom som už nebol tým duchom, tieňom vo vašom živote ako predtým. Spočiatku bolo všetko skutočne veľmi ťažké. Batoľa bez matky je vo svete tak trochu stratené. Všemožne som sa snažil, ale boli momenty, kedy sa mi to vymykalo z rúk. Našťastie bolo to silné dieťa, naučilo sa obracať v živote i bez vľúdnej ruky svojej matky. Usadili sme sa tu, v tejto budove. Vtedy to bol ešte dom s kancelárskymi priestormi. Na oknách boli nápisy „Na Prenájom", no nik sa sem nehrnul. Mal som odložené nejaké peniaze, tak som to odkúpil, prebudoval a spravil z toho penzión. Potreboval som živobytie a hlavne nenápadné, aby nepútalo pozornosť. Začalo sa mi dariť. Stále som sa ale držal pri zemi. Nepotreboval som publicitu, len uživiť seba a dcérku..."
„V poriadku, ale vyhol si sa jednej maličkosti, čo sa vtedy v nemocnici stalo?"
„Vtedy nás ktosi zradil a aj Nina sa musela predčasne vykradnúť z nemocnice, ujsť. Museli ste sa opäť sťahovať. Chvíľu som o vás nemal žiadne informácie. Dozvedel som sa až, že sa vydala."
„No áno, Albert. Bol starý a nudný, ale bohatý. Mame však vyhovoval, zrejme už chápem prečo. Bol usadený a pokojný...."
„... a dokázal ju ochrániť. Mal vplyv a kontakty." skočil Igorovi do reči Filip.
„To mal! Vďaka nemu som sa dostal na medicínu." nečakane sa priznal mladší z dvojice: „Na vstupných testoch mi chýbalo do postupu 5%, ale Albert to zariadil a vzali ma. Neskôr bol na mňa hrdý, keď som mu doniesol diplom a vložil mu ho do rúk. Povedal, že mu robím len radosť a že si zaslúžim pekný dar. Dostal som dva malé balíčky. Jeden od neho a druhý akože od mamy. V oboch boli kľúče. Jeden od nového bytu a druhý od auta. A tiež mi povedal, že má pre mňa už prácu. Ani netušil, že mi tým prinesie veľké šťastie. Práca chirurga sa mi stala poslaním a vďaka bytu som stretol milovanú Evu..."
To meno v Brezinovi prekvapivo vyvolalo hnev. Zahľadel sa na Igora, rukou silno zovrel pohárik a na ex vypil ďalšie deci whisky.
„E..v..a!" zamumlal.
„Prosím?"
„Ale nič!" odvrkol Filip.
Igor sa sústredene zahľadel na Brezinu: „Kde je moja sestra teraz?"
Brezina preglgol a rukami si začal trieť oči, až ich mal červené ako angorský králik.
„Moja dcéra.. ona.. je mŕtva."
„Mŕtva? Ako.. ako sa to.. stalo? Ani som ju nepoznal. Nedostal som šancu ju poznať."
„Ale dostal. Poznal si ju dobre, len si netušil, že je to tvoja sestra. Takmer ste spolu začali i chodiť. Moja dcéra sa volala Marta. Strávil si s ňou posledné chvíle jej života a zomrela ti v náručí. To ona stavila svoj krátky život na priateľstvo s tebou. Ľúbila ťa, ale vždy vedela, že je medzi vami iné puto, než to partnerské. Veľa o tebe hovorila a ja som mal čo robiť, aby som neprezradil, že viem kto si, že ťa poznám prakticky od malička. Akoby ju k tebe niečo priťahovalo. Nedalo sa to zastaviť! Všemožne som sa snažil jej to vyhovoriť, prekaziť. Bál som sa, že sa všetko prezradí, že vyjde pravda najavo. Hrozba tu však stále bola a niesla sa nad našimi životmi ako temný mrak. Neochránil som ju. Nedokázal som to..."
Po týchto slovách obaja plakali. Alkohol v Brezinovej krvi robil svoje a Igorova nočná mora dostala úplne nový rozmer:
„Ja som ju zabil. Som hajzel. Beštia, čo kráča ulicami a ničí život ľuďom vo svojom okolí. Nenávidím sa! Nenávidím."
Brezina si prisunul stoličku k mladému mužovi a objal ho rukou okolo ramien: „V ten večer to nebola tvoja vina, viem to." šeptal mu vľúdnym hlasom do ucha. Jazyk sa mu trochu motal, on však pokračoval: „Policajné správy, články v novinách i televízne šoty, to všetko boli klamstvá a výmysly. Hľadali vinníka a našli si teba. Ba čo viac, ty si bol ich obeťou. Figúrkou v premyslenej operácií, ktorá im ale úplne nevyšla."
„Obeť? Operácia? Podvrhy? O čom to hovoríš?"
„Si kľúčom k minulosti istých ľudí, ktorí by radi utajili, čo sa len dá. Práve im prekážaš! No z istých dôvodov ti smrť nehrozí. Hoci tá havária bola takmer ich krok vedľa. Snažili sa ťa len dostať do úzadia, skompromitovať, ponížiť. Hlupáci! Takmer to posr.. hnojili!"
„Hovoríš v hádankách. Akí ľudia? Kto? Prečo ma chcú kompromitovať?"
„To ti nemôžem povedať. Ale prijmi od mňa malú radu. Buď opatrný. Si obklopený ľuďmi, ktorých považuješ za svojich blízkych. No. Zdanie klame! Dávaj si pozor! Hlavne na..."
...
Igor sa strhol. Ktosi ho pohladil po ruke:
„Pane, pane. Dáte si niečo na pitie?" s úsmevom na perách ho oslovila stewardka.
„Kávu prosím, dvojitý cukor a mliečko."
Vysoká blond dievčina sa sklonila k vozíku a začala pripravovať objednaný nápoj. Igor si ju premeral. Dlhonohá kráska pôsobí neskutočne milo, vyrovnane a neuveriteľne sexi.
„Nech sa páči pane! Budete mať ešte nejakú požiadavku?"
„Nie, ďakujem!"
„Želám Vám príjemný let!" popriala stewardka a odsunula sa o rad sedadiel ďalej.
„Ďakujem." usmial sa Igor. V tom čase mu už v náprsnom vrecku vibroval mobil.
„Kto to môže volať?" pýtal sa sám seba v duchu, keď vyberal mobil.
Lietadlo ukrajovalo ďalšie kilometre vzdušným priestorom a pomaly sa blížilo k miestu Igorovho nového bytia.