Šestnásta kapitola

 

Ráno bolo ešte zahalené do šera a mrazivého chladu, keď som vykročila od Reného dverí. Hoci sme bývali hneď vo vedľajšom vchode, aj po tých pár krokoch som stihla premrznúť. Cez obláčiky pary môjho dychu som s drkotajúcimi zubami vbehla dovnútra, rýchlo za sebou zavrela dvere a v snahe zahriať sa som si náhlivo trela ruky jednu o druhú. Chlad mi však zaliezol pod kožu, a tak ma triaška neopúšťala.

„Rýchlo si uvariť čaj,“ povedala som si polonahlas sama pre seba. Tentokrát som si už privolala výťah – veď už bolo ráno, to už sa nikto nemôže sťažovať, že ho budím. Doma ma privítalo prítmie a ohlušujúce ticho. Inokedy by mi to možno ani neprišlo, ale v tej chvíli v tom bolo čosi hrozivé. Možno len podvedomie vyslalo signál: „takto to bude vyzerať, ak sa už Igor nikdy nevráti“. Opäť ma striaslo, tentokrát to už ale nebolo od zimy.

Kufor aj kabelka skončili zhodené na zemi a moje kroky ma zaviedli do kuchyne. Nápad s čajom som nakoniec vymenila za šálku životbudiacej kávy. Dnes bude predsa dlhý a náročný deň, tak nech vládzem. Posadila som sa ku kuchynskému stolu, obopla hrnček pevne oboma rukami a nasávala hutnú kávovú arómu. Musela som pôsobiť neprítomne – oči zapichnuté niekam doblba v strede stola, prižmúrené v horúčkovitom myšlienkovom zápale a pery pevne zovreté, čo je u mňa znakom pekelného sústredenia.

Konečne som sa po včerajšku upokojila. Srdce bilo v normálnom rytme, napätie vo svaloch poľavilo a aj krk už nebol taký stuhnutý. Moje myšlienky však kľudné neboli ani náhodou – hoci som bola vo vytržení z toho, že nie som paranoidná a že pri tej hlúpej nehode naozaj bol niekto tretí, prinieslo mi to len ďalší náklad nových otáznikov – kto to bol, čo mal proti mne, prečo mi posielal tie výhražné smsky, tak prečo? Prečo? Prečo?

Ďalšie prečo mi sadlo na hruď ako ťažidlo. Znovu sa mi vybavil záber na Igora plačúceho pri mŕtvej Marte. Prečo? Kto bola, čím preňho bola, že ho jej smrť tak veľmi vzala? Prečo si na ňu nevie spomenúť? Bol do nej zaľúbený?

Už-už mi hrozilo utopenie sa v sebaľútosti, fyzika však nesklamala, keď horúca káva rozpálila steny šálky, ktoré bez zaváhania poslali vlnu horúčosti do mojich dlaní.

„Jauajz!,“ vykríkla som a zamávala rukami ako splašený motýľ v snahe si ich ochladiť. Takmer nenávistne som zazrela na hrnček, akoby snáď za to mohol on a vrátila som sa späť k rozmýšľaniu o tom, čo musím v ten deň spraviť.

„Letenku do Moskvy,“ rozmýšľala som nahlas ukazujúc na ruke palcom, že to je prvá vec.

„Zavolať Uljane,“ vystrela som ukazovák.

„Zavolať šéfke,“ vystrela som prostredník a zvraštila som nos. To nebude príjemný rozhovor, ale musí to byť. Inak by si to celé zlízol René a to si nezaslúži.

„Albert!,“ zhíkla som. Úplne som naňho zabudla. Hoci ich vzťah s Igorom je na bode mrazu, mal by vedieť, čo sa stalo. Na to nesmiem zabudnúť. Tak som radšej vytiahla diár, pero a všetko si to spísala.

Klepkajúc perom o zápisník, som sa rozhliadala po kuchyni v nádeji, že mi ešte niečo napadne. Pohľad mi padol na hodiny. Bolo 7.55. Okej, ešte 5 minút a pustím sa do telefonovania.

Oprela som sa o operadlo stoličky a na chvíľu nechala myšlienky voľne plynúť. Preháňali sa mi pred očami v neusporiadanom slede, smsky, čudní ľudia okolo, Peter, Igor, kazeta, zelená šiltovka... Kazeta. Znovu som sa oprela lakťami o stôl. Čo s ňou mám robiť? Ísť na políciu? To asi nebude najlepší nápad. Peter je jediný policajt, ktorého poznám a čo ak v tom nešiel sám? Mechanicky som sa postavila a podišla k oknu. A ktovie, kto je ten muž – ak je dosť vplyvný na to, aby zahladil za sebou stopy a nechal sfalšovať policajné správy, tak bude mať určite svojich ľudí aj v iných kruhoch, aby zahladil aj iné. Aj mňa.

Srdce sa mi opäť prudko rozbúchalo od prítomnosti hroziaceho nebezpečenstva. Vonku zahrkotala električka, ktorá víziu hrozby len znásobila. Odvrátila som pohľad od okna, keď som ešte úkosom zahliadla niekoho prejť popred náš dom.

Na hodinách už bolo 8:05, čas začať s telefonátmi. Nad kazetou budem rozmýšľať potom. Prvý žreb padol na Alberta:

„Tarasovič, prosím,“ ozval sa ešte spánkom jemne priškrtený hlas.

„Dobré ráno Albert, prepáčte, že volám tak skoro ráno, ale je to súrne. Myslím. Teda, určite,“ zmätkovala som.

„Počúvam. Týka sa to Igora?,“ opýtal sa a v hlase bolo tuším cítiť náznak sarkazmu a urazenej ješitnosti.

„Áno. Presne tak,“ prikývla som horlivo. „Neviem, ako vám to mám povedať,“ snažila som sa ísť naňho pomaly, nech to nie je veľký šok. „Igor je už v Rusku, to viete, však? Ale mal nehodu. Veci sa skomplikovali a ..“ nadýchla som sa, „upadol do kómy. Viac zatiaľ neviem,“ vypadlo nakoniec zo mňa. V slúchadle ostalo ticho. Dlhé, predlhé ticho.

„Albert? Ste tam?,“ skúsila som opatrne po chvíli. Niečo šťuklo.

„Áno, moment,“ opäť šťuk a opäť ticho. Prešlo pár večnosť trvajúcich minút, keď sa po ďalšom šťuknutí ozval Albertov rozhodný hlas:

„Prepáč, mal som ťa na tichý odposluch. Volal som z druhého telefónu,“ Vysvetlil. „Chceš ísť za ním?“. Zbytočná otázka.

„Samozrejme!“ Môj hlas bol v tej chvíli rovnako rozhodný ako ten jeho.

„Fajn. Prehodil som si plánovanú cestu do Moskvy na dnes. Poletíme firemným lietadlom. Buď na letisku o 12tej. Ak tam nebudeš, budeš sa musieť zariadiť sama“. Povedal to tak direktívne, až sa mi žiadalo povedať: Áno, pane!

„To by bolo výborné! Lebo letenku by sa mi na dnes určite nepodarilo zohnať. Ďakujem!“. Od chvíľkového návalu radosti som sa opäť začala prechádzať po kuchyni. Zo zoznamu mi hneď odbudol ďalší bod. Dve muchy jednou ranou! Ešteže mi napadlo zavolať najprv Albertovi.

„Uvidíme sa neskôr,“ Povedal stroho a chystal sa ukončiť hovor.

„Počkajte!,“ zadržala som ho. „Nechcete vedieť, čo sa stalo?“

Bolo cítiť zaváhanie, napokon však rovnako britko odvetil: „Teraz nie je na to čas. Povieš mi to cestou v lietadle!“ a tým sa náš rozhovor skončil.

Zastala som pri okne. Čosi mi vnútri navrávalo, že veci sú na dobrej ceste. Neviem prečo. Možno inštinkt, šiesty zmysel. Ten istý, ktorý ma prinútil pozrieť sa dolu pred dom. Niekto tam stál a pozeral sa smerom hore. Zaostrila som zrak na tú postavu – marilo sa mi, že vyzerá ako osoba, ktorú som pred chvíľou zahliadla ako prechádza popred dom. Ešte viac som sústredila pohľad a v momente som odskočila od okna. Čupla som si a rozklepala sa ako osika. Bol to ten istý bezdomovec, ktorého som včera stretla na zastávke.

 

XXX

 

V obývačke bol nebývalý neporiadok. Po zemi porozkladané obálky, papiere, kazety, dvd-čka, medzi nimi prázdne obaly od čipsov a poloprázdna fľaša coca-coly. Sergej držal v ruke zoznam a postupne si robil kôpky a čosi si v ňom odškrtával.

„Ozaj ma tu necháš bývať?,“ pýtal sa ho už asi po stýkrát Míša.

„Míša, poslednýkrát ti hovorím, áno. Prestaň sa ma na to už pýtať, začína ma z teba bolieť hlava!“ podráždene reagoval Sergej.

„Chachá,“ roztancoval sa po kuchyni neveriacky pritom krútil hlavou. „Ty musíš byť strašný blázon!“

„Asi áno,“ zahundral si Sergej popod nos.

„Myslíš, že ti ten tvoj plán vyjde?“ spýtal sa Míša, keď s úsmevom pritancoval na gauč.

„Neviem, priateľu, neviem. Ale je to moja jediná a posledná šanca. Musím sa tam dostať. Tam niekde musí byť kľúč ku všetkému. Celé roky pátrania ma vždy nakoniec priviedli k Medimiru. Už som tam istý čas trávil, keď som bol s,“ na chvíľu sa odmlčal. Potom pokračoval, „s priateľkou. Ale ani cez ňu som sa nič použiteľné nedozvedel. Možno takto sa mi podarí zistiť viac. Musí to vyjsť.“

„Nuž, budem ti držať palce,“

 „Nezabudni. Nesmieš za mnou prísť do nemocnice, ani sa o mňa nesmieš nijak zaujímať. Jasné?“ zdvihol na chvíľu hlavu od kopy na zemi a uisťoval sa slovami aj pohľadom.

„Jasné, priateľu. Ako facka,“, zasalutoval Míša.

„Ak bude treba, niekto sa zaujímať začne. V tejto kope je všetko, čo treba vedieť rôznym ľuďom. Toto dostanú keď už bude akcia v plnom prúde. Musí to výjsť,“ zopakoval si pre seba.

O chvíľu už na zemi ležala kôpka rôzne veľkých a hrubých obálok. Sergej ich ešte raz skontroloval, každú jednu vzal do ruky, otvoril, skontroloval obsah, meno na obálke a nakoniec starostlivo zalepil. Veľmi dobre si uvedomoval, že do tých obálok vkladá aj svoj život, ak by sa niečo zomlelo. A môže len dúfať, že tí, ktorým to patrí, to dostanú včas a budú vedieť, ako s tým naložiť.

Už nemohol cúvnuť. Rozhodol sa hrať vabank. Roky života obetoval naháňaniu Baróna a jeho bandy. A nielen roky. Obetoval aj vzťah, vzdal sa túžby mať rodinu a deti, a tí všiváci sa mu aj tak vždy prešmykli pomedzi prsty ako slizké hady. Koľkokrát ich už-už mal, a vždy sa z toho vyvliekli. Dôkazy. Dôkazy boli kameňom úrazu. Mali tých najlepších právnikov, ktorí spochybnili všetko, čo len trošičku pokrivkávalo. Preto posledné roky informácie len zbieral, ale ďalej ich neposúval. Čakal na veľké finále. Keď na to prišli v Interpole, okamžite ho vyhodili. On bol ale pripravený, v zálohe mal kópie všetkých dokumentov, takže mohol pokojne pokračovať sám, na vlastnú päsť.

Ale tentokrát to bude inak. Sám pre seba si túto operáciu nazval Trója. Ako trójsky kôň sa votrie do jadra Medimiru a ak to vyjde, nájde to, čo celé roky hľadá. Musí to tam byť. Všetky cesty ho viedli tam.

„Hotovo. Pripravené. Poďme si ešte raz prejsť celý plán,“ zavelil Sergej.

„Poďme,“ pritakal Míša.

„Fajn,“ začal Sergej. „Takže, teraz pôjdeme každý sám späť pod most. Večer sa trochu pripijem a tesne pred polnocou si dám riadnu dávku rohypnolu. Potom ma musíš ovaliť fľašou po hlave. Ale až keď zaspím, jasné?“

„Jasné. Ale ešte predtým zavolám z tvojho mobilu sanitku,“ dodal Míša.

„Správne,“ súhlasne kýval hlavou Sergej. „Počkáš, kým príde sanitka, pre každý prípad, ale nesmieš sa im ukázať,“ odrapkával ďalej. „A čo nakoniec?“

„Nakoniec nič. Nesmiem ísť za tebou, nesmiem sa na teba pýtať. Musím len čakať. Mám mať pri sebe tvoj mobil, keby niečo, ozveš sa ty“.

„Tak. Čo ešte?“ opýtal sa Sergej.

„Podľa tohto zoznamu,“ Míša ďobol prstom na papier na stole, „budem najbližšie tri dni posielať poštou tieto obálky.“

 „Presne tak. Teba tu nikto nepozná, spolu nás nevideli, nikto ťa nebude podozrievať.  Nemali by ťa odchytiť,“ uisťoval sám seba.

„Jasné,“ prikývol Míša.

 „Dobre. Dobre. Pôjde to. Dúfam, že sme na nič nezabudli.“

„Je to šialený plán. Akú máš šancu, že z toho vyjdeš živý? Stojí ti to za to?“, skúsil ho Míša ešte raz podpichnúť.

„Nemám čo stratiť. Títo ľudia mi zobrali veľkú časť môjho života. Ak by som to teraz vzdal, umrel by som tak či tak, od zúfania,“ povedal so skalopevnou istotou v hlase, „dobre, nenaťahujme to už, poďme na vec. Ty choď prvý, ja pôjdem tak 15 minút po tebe“.

„Dobre. Tak sa teda drž. A veľa šťastia ti prajem,“ zaželal mu Míša.

„Vďaka. Za všetko. Drž sa aj ty.“

„Tak. Ja idem,“ povedal váhavo Míša. Bol už jednou nohou na chodbe, keď sa otočil naspäť: „Bol si výborný parťák pod mostom. S tebou sa to tam dalo lepšie vydržať,“ povedal Sergejovi. Ten odvrátil tvár v snahe potlačiť dojatie a slzy, ktoré sa mu pod tlakom situácie tlačili do očí. Namiesto slov pristúpil k Míšovi a silno, chlapsky ho objal. Míša mu objatie opätoval.

„Ešte raz ďakujem. Drž sa!“ povedal Sergej hlasom zachrípnutým kvôli hrči, ktorá mu trčala v hrdle.

„Niet zač, priateľu. Maj sa!“ povedal ešte narýchlo Míša a rýchlym krokom vyšiel v ústrety prvému kroku dôsledne premysleného plánu.

 

XXX

 

Sedela som na zemi, s kolenami pritiahnutými k brade a môj ťažko nadobudnutý pokoj bol fuč. Kde sa tu ten príšerný človek vzal? Veď ani nenasadol do toho autobusu. Nikdy predtým som ho nevidela. Čo odo mňa chce?

Keď som na to ráno neskôr spomínala, myslím, že toto bol ten moment, kedy som sa naozaj, ale naozaj začala báť. Doteraz boli všetky hozby buď priveľmi abstraktné ako anonymné smsky, alebo nezmyselné ako Petrove slovné vyhrážky. Lenže toto tu bolo naozaj. Ten človek tam vonku stál a ak som chcela odísť, musela som prejsť okolo neho.

Jedine, že by som .. áno, to je ono, presne tak to urobím! Vlial mi nádej nápad, ktorý som v tej chvíli dostala.

Postavila som sa, ale takmer som sa zosypala na zem ako handrová bábika. Nohy sa mi triasli tak, že ma nevedeli udržať. Ani som nevnímala, že mi po lícach stekali slzy. Bolo to ako v zlom sne, keď vás niekto naháňa, a vo chvíli, keď vás už-už ide chytiť, od strachu začnete kričať až sa na ten svoj krik zobudíte. Lenže ja som vedela, že toto sen nie je. Mohla by som kričať akokoľvek, nič by to nezmenilo. Vzlykajúc som sa preplazila do spálne, vybrala Igorovu teplákovú súpravu a šiltovku a čo najrýchlejšie som sa prezliekla.

„Bože, musím sa nejako upokojiť,“ hovorila som si nahlas. „Vzchop sa, dievča, nič to nie je, to zvládneš,“ pokúšala som sa povzbudiť samu seba, pričom som zhlboka dýchala. „Nič to nie je!“

Už som bola takmer oblečená, keď sa mi náhle v hlave rozsvietila žiarovka. Vyletela som ako strela a potkýňajúc sa dobehla do chodby, kde ležala na zemi hodená kabelka. Druhýkrát za 24 hodín som jej obsah vysypala na zem.

„Musel mi niečo ukradnúť, keď mi pomáhal do autobusu! Niečo, kde je adresa alebo meno,“ šepkala som takmer hystericky popritom ako som náhlivo prehrabávala obsah vysypaný na zemi.

„Peňaženka, mobil, občiansky,“ pomenovávala som všetko nahlas, „kartička od zdravotného poistenia, vodičák, dáždnik, žuvačky, vreckovky, .... Nič nechýbalo. Otvorila som ešte peňaženku – všetky peniaze boli tam, povyberala som všetky karty, boli tam, nič nechýbalo, dokonca tam bola karta, ktorú si nepamätám, odkiaľ ju mám – určite vernostná z nejakého obchodu. Poobracala som ju v rukách, ale nebolo na nej nič, čo by mi ju priradilo k niektorému z obchodov.

Sklamaná, že som nič nenašla, som všetky veci nahádzala naspäť do kabelky. Moje emócie v posledných hodinách lietali hore-dolu ako na húsenkovej dráhe. Okej, bola to určite len paranoja a ten chlapík tam už nebude, pomyslela som si. Opatrne som sa prikradla k oknu zboku tak, aby ma nebolo vidno. Bol tam. A bol tam aj o 2 hodiny, kedy som už potrebovala ísť na letisko.

Schmatla som Igorovu športovú kabelu,  do ktorej som predtým vložila kabelku a prehodila veci z kufra, natiahla na seba jeho vetrovku a vyšla z dverí. Mohla by som sa zastaviť u Božky, ale bola som príliš rozhodená na to, aby som jej vysvetľovala, čo sa práve asi deje a už vôbec som nebola v stave jej povedať o Igorovi.

Išla som si privolať výťah, no vzápätí som si uvedomila, že je to blbosť. Výťah je počuť až von a navyše sa otvára rovno oproti vchodovým dverám. Zbehla som teda po schodoch, ale namiesto von som si to zamierila k pivniciam, ktorými boli prepojené dva susedné vchody. Vďakabohu tomu, kto toto vymyslel. Vlasy som si zastrčila pod šiltovku, nahodila chlapčenskú chôdzu a takto prestrojená sa vydala susedným vchodom von. Chlapíka, ak tam ešte bol, som mala za chrbtom. Bola som si istá, že takto ma nemôže spoznať. Kolísavoým krokom som prišla k svojmu autu a s úľavou nasadla. Konečne som naňho mala výhľad. Uvidela som ho, ako s telefónom pri uchu pobehuje a rozhliada sa dookola a rozhadzujúc druhou rukou niečo vysvetľuje tomu, s kým telefonuje. Vyzeralo to, akoby niekoho hľadal. Odrazu sa vybral presne mojím smerom. Toto už nie je náhoda! Rýchlo som naštartovala, dupla na plyn a vyrazila. Kým sa chlapík stihol spamätať, videl už len zadok môjho auta. Ešte som ho zahliadla, ako sa za mnou pozrel a bezradne rozhodil rukami.

Zastavila som na najbližšej pumpe. Nevedela som polapiť dych. Premkol ma pocit, že svoj život absolútne, ale absolútne nemám pod kontrolou. Ako mohol vedieť, že som vyšla von?

A teraz si predstavte štandardnú scénu z akéhokoľvek filmu, v ktorom hlavnému hrdinovi odrazu docvakne, ako sa veci majú. Vidieť mu to na očiach. Tak to muselo byť vidieť aj mne, keď som so stále pochybujúcim pohľadom vyťahovala z peňaženky neznámu kartu – toto musí byť to, čo vydáva nejaký signál, podľa ktorého ma vždy vystopujú. Držala som ten malý kus plastu neveriacky v rukách a v tomto svetle dostali význam aj iné veci. Ukradnutá kabelka, v ktorej nič nechýba. Otrhaný chlapík, ktorý sa ale s veľkou presnosťou vyskytuje na miestach, kde som ja a ktorý sa napriek maskovaniu vyberie rovno ku mne, akoby mal snáď rontgenové oči. Rozhliadla som sa okolo seba a zvažovala, kam s ňou. .....

Potom som bleskovou rýchlosťou nasadla do auta a vyrazila smer letisko. Tak či tak som v spätnom zrkadle každú chvíľku kontrolovala, či ma niekto nesleduje.

Definitívne som si vydýchla až v momente, keď sa lietadlo odlepilo od zeme. V tej chvíli to všetko na mňa doľahlo, a ja som sa usedavo a nezastaviteľne rozplakala.

 

XXX

 

V nemocnici nás čakala Uljana. Pre odchodom som jej už nevolala, tak sme s napätím očakávali správy o Igorovom zdravotnom stave. Vraj ostala pri ňom po celý čas, odkedy upadol do kómy.

Zvláštna žena. Podľa toho, ako mi ju Igor opísal, predstavovala som si ju presne takto. Na svoj vek vyzerala veľmi dobre, stála vzpriamene, hlava hrdo vztýčená, vlasy stiahnuté  do prísneho ale slušivého copu a hoci bola nevyspatá, pôsobila sviežo. Čakala som, že jej oči budú chladné. Ale boli iné. Také, neprístupné. Akoby vraveli: „Drž sa od nás ďalej!“ Pravdepodobne som na ňu zamyslene zízala a pritom nevnímala, čo sa deje, pretože som sa odrazu strhla na to, ako mnou Albert zľahka zatriasol:

„Eva! Si v poriadku?“, opýtal sa. Jeho hlas znel viac otrávene než ustarane. No jasné, určite si myslí, že som hysterka. Aj v lietadle sa na mňa díval tak povýšenecky. Zmohol sa len na úbohé otázky, či som v poriadku a či mi môže nejako pomôcť a uspokojil sa s jednoduchým áno a nie a vrátil sa k čítaniu svojho finančného denníka. Po zvyšok cesty sa na mňa už ani nepozrel.

„Prepáčte, som len unavená a trochu vystrašená,“ ospravedlnila som sa podávajúc Uljane ruku. „Eva Tarasovičová, teší ma.“ Uljanin stisk bol veľmi energický a pevný. „Ako sa má Igor?“ preskočila som zdvorilostné frázy.

„Zavediem vás za ošetrujúcou lekárkou, tá vám povie viac,“ povedala už v pohybe, „dobrá správa je, že sa nad ránom prebral. Celý deň podstupuje vyšetrenia.“

Vstúpili sme do lekárskej inšpekčky. Mladá lekárka, len o niečo staršia ako ja, si práve zalievala kávu. Uljana jej po rusky rýchlo niečo povedala a podľa reakcie sme videli, že aj ona nás už očakávala. Vzápätí nás vynikajúcou angličtinou uvítala a veľmi podrobne informovala o všetkom, čo sa za posledné 3 dni stalo. Tak sme mali presný obraz o tom, v akom stave ho priviezli, kedy a ako dlho ho operovali, kedy sa prebral z narkózy, ako dlho bol pri vedomí predtým, než upadol do kómy, kedy sa prebral, aké vyšetrenia mu celý deň robili. Niektoré výsledky už boli k dispozícii, na iné bolo treba ešte čakať.

Akútny subdurálny hematóm. Koľkokrát som už tieto slová počula pri sledovaní hociktorého seriálu z lekárskeho prostredia, ale nikdy mi nezneli tak cudzo a zároveň dôverne blízko, ako teraz. Bohužiaľ, na vysvetlenie použíla primnoho odborných výrazov, ktorým som nielenže neporozumela, ale väčšinu z nich som ani nezachytila. Chvíľu som zmätene skákala pohľadom z lekárky na Alberta a Uljanu, Albert ale prikyvoval, tak som len ostala stáť s očami upretými na pery tej lekárky, aby mi neuniklo ani slovo, a spoliehala sa na to, že Albert všetkému rozumie.

„Prevezieme ho späť na Slovensko. Kedy budú výsledky zostávajúcich vyšetrení?“ zavelil, keď lekárka skončila.

Všetky tri sme sa naňho otočili s otvorenými ústami a očami vytreštenými v nechápavom úžase. O tomto doteraz nepadlo ani slovo, nič mi o svojom pláne nepovedal.

„A.. ale to momentálne nie je možné, to by bolo veľmi riskantné. Jeho stav je síce stabilizovaný, ale môže nastať recidíva. Zrazeninu sme mu odstránili, ale potrebujeme ho ešte sledovať,“ bránila sa jeho nápadu lekárka.

„Koľko času potrebujete?“

„Ešte aspoň 24 hodín,“ odvetila neveriacky krútiac hlavou.

„V poriadku,“ odvetil. Bol predsa na služobke, takže tak či tak tu musel aspoň jeden deň zotrvať. „Prevezieme ho firemným lietadlom,“ sucho oznámil.

„Pán Tarasovič, ale to nie je také jednoduché. Potrebuje mať pri sebe lekára. Jeho stav treba sledovať aj počas prevozu!“ naliehala.

Pozrel na ňu pohľadom muža, ktorý nie je zvyknutý na toľký odpor. „Na palube bude s nami lekár, o všetko je postarané“.

Venovala som Albertovi začudovaný a zároveň uznanlivý pohľad. Kedy toto stihol zariadiť? Musím pripustiť, že v tejto sekunde som ho naozaj úprimne obdivovala, napriek studenej neosobnosti, ktorú bolo cítiť z každého jeho slova či pohybu.

„V poriadku. Ak podpíšete reverz ...“, nestihla dopovedať, keď jej Albert skočil do reči: „Podpíšem. Môžeme ísť teraz za ním?“

Lekárka zavrela ústa, bolo vidieť, že bojuje s túžbou ešte niečo povedať, nakoniec len pokynula rukou smerom k dverám a odprevadila nás k Igorovi.

 

XXX

 

Barón kráčal opäť smerom k sanatóriu. Dnes niesol nádhernú kyticu z bielych ruží a frézií, aké Nina mala najradšej. Asi starnem, alebo mi mäkne mozog, pomyslel si. Odkedy ju pred vyše rokom po prvýkrát na moment zbadal, zaplavila ho vlna takého sentimentu, až sa toho zľakol. Po Nine už žiadna iná žena v ňom nedokázala vyvolať také romantické pocity. Vlastne by sa dalo povedať, akékoľvek pocity. Nebol na to zvyknutý. V sirotinci sa s ním nikto nemaznal a ak len na chvíľu prestal byť ostražitý, v lepšom prípade prišiel o krajec chleba, v horšom o ........ Oko za oko, zub za zub, tam platilo dvojnásobne a akýkoľvek súcit, či iný cit, boli nežiadúcou prekážkou. Stále v strehu. Nenechať sa ničím vyviesť z miery. Takto žil vtedy aj dnes.

Včera bol na ňu dosť sprostý, ale tak to mal zakorenené v povahe. Nikomu neveriť. A teraz už ani jej. Keď však prišiel do svojho domu, predsa len v ňom zahlodal červík pochybnosti. Ak ma spoznala, tak ...

„Pozeraj sa, kade kráčaš, dedo starý!“ skríkol naňho asi 13-ročný sopliak na korčuliach, ktorému sa nechtiac priplietol do cesty. Automaticky mávol rukou tak, ako zvykol privolávať svoju ochranku, lenže teraz s ním nikto nebol. Zakričal za ním niečo po rusky, ale mladík bol už veľmi ďaleko, aby ho počul.

Míňal ho mladý párik – vyzerajú ako Igor a Marta, zamračil sa. Spomenul si na ich prvé stretntuie. Nebyť toho , ktovie, čo by bolo dnes. Pred vyše rokom, keď zistil, kde žije Nina, kráčal takto isto s kyticou v ruke navštíviť ju. Keď však prišiel k dverám jej izby, videl pri jej posteli mladú dvojicu. Správali sa veľmi zvláštne. Nine sa vôbec nevenovali, pohybovali sa sem a tam, gestikulovali a každú chvíľu striedavo krútili hlavou alebo na seba uprene hľadeli. Nevšimli si ho, tak mohol Ninu zazrieť aspoň na moment, keď sa pohli smerom od nej. Vôbec ju nespoznal. Odvrátil hlavu a z opatrnosti, aby ho tí dvaja náhodou nezazreli, radšej odišiel preč.

V aute pred sanatóriom počkal, kým tí dvaja vyjdu a pokynul šoférovi, aby ich sledoval. Odišli do najbližšej reštaurácie. Prisadol si čo najbližšie k nim, chcel počuť, o čom sa budú rozprávať. Zo začiatku si dávali veľký pozor, takže nič nepočul. Počase a po pár pohárikoch však bolo na nich vidieť začínajúcu opitosť, a tak skúsil využiť príležitosť a prisadol si k nim.

„Čo oslavujete? Smiem sa pridať?“ opýtal sa dvojice. Jeho slovenčina už nebola dokonalá, ale stále vedel prehovoriť bez ruského akcentu. Vyrastal v pohraničí, tam sa všeličomu priučil.  Mladík zdvihol zľahka zakalený zrak smerom k nemu a hoci už mal ťažký jazyk, predsa ešte ako-tak zrozumiteľne povedal:

„Viete čo? Ja som dnes zistil, že toto,“ ukázal prstom na dievča, „je moja sestra!“. Chápete?“

„Igor. Igor prestaň. Veď ho vôbec nepoznáš. Nič už nehovor!“, snažila sa ho krotiť. Takže on je Igor.

„Nechaj ma! Dnes je veľký deň. Ja mám sestru!“ nenechal sa odbiť. „To je Marta!“ ukázal na ňu prstom. Ona je Marta. „Narodila sa mojej mame a ja som o nej nevedel. A to sme sa už stretli. Ona,“ Igor si odgrgol a trochu sa v sede zapotácal, „sa mi hrozne páčila. Ale bola príliš mladá, ešte pod zákonom, tak som sa na to vykašľal. Chvalabohu“ Kopol do seba ďalší pohárik, po ktorom sa mu začalo čkať. To ho ale neodradilo, hoci ho Marta ťahala za rukáv, aby už išli. Neustále opakovala niečo o zlých ľuďoch, to už ale Barón nevnímal, pretože sa mu v hlave začala skladať mozaika, ktorá mohla mať prekvapivé vyústenie.

„A koľko rokov máte teraz?“ opýtal sa uprostred Igorovho ďalšieho monológu.

„Čo? Ja? Tridsaťtri. Prečo sa pýtate?“

„Len tak. Bol som zvedavý.“ Tridsaťtri rokov. To je presne.. Vtedy Nina .. Ale ak je jeho matka, kto je potom ... S čelom zvrašteným od sústredenia si v duchu opakoval otázku, kto je jeho otec?

Presný sled ďalších udalostí si už nepamätal. Vie, že sa tí dvaja zdvihli, že už pôjdu, on sa zdvihol tiež a keď videl, ako si Igor sadá za volant, dostal bláznivý nápad a ponúkol sa, že ich odvezie. Potom po chvíli jazdy potreboval zabrzdiť pred zákrutou, ale nešlo to a viac si nepamätá, až keď už sa na druhý deň prebral v Medimire. Jeho ľudia šli v jeho aute za nimi a keď sa to stalo, vytiahli ho a za volant posadili Igora. On potom zariadil, aby ...

„Želáte si, pane?“ strhol sa na hlas mladej sestričky na recepcii. Ani si neudomil, že mechanicky dokráčal až do sanatória.

„Navštíviť Ni..“ zháčil sa a opravil: „Margarétu Tarasovičovú.“

„Je mi ľúto, ale pani Margaréta už u nás nie je.“

„Ako to, že nie je? Čo mi to tu hovoríte? Včera tu predsa ešte bola?“ zahučal zlovestne hromovým hlasom, až šiel z neho strach. Naviac, prestal sa ovládať a zabudol „schovať“ svoj ruský akcent.

„Prepáčte, ale rodina sa presťahovala, tak vzala pani Margarétu do iného zariadenia,“ odpovedala pokojne mladá sestrička.

„Kam? Do ktorého zariadenia?“, domáhal sa Barón.

„To, žiaľ, nevieme. Tak či tak informácie o pacientoch smieme podávať len rodinným príšlušníkom.

Na toto nebol zvyknutý. Zúrivo šmaril kyticu o zem a s obrovským hnevom v očiach sa pobral z budovy preč. Najradšej by tú mladú žabu chytil pod krk, nech mu okamžite povie, kde ju nájde, ale bol si príliš vedomý skutočnosti, že nesmie na seba pútať pozornosť.

Náhlivo kráčal k svojmu autu úmyselne zaparkovanému ďalej od sanatória. Zistí, kde je Nina, len čo si vybaví účty s Alexom.

 

Sedemnásta kapitola

 

Na cintoríne bol dnes kľud, len zopár babušiek a deduškov sa motkalo okolo hrobov svojich blízkych. Svietilo slnko, povieval jemný vánok a hoci teplota bola len pár stupňov nad nulou, vzduch bol príjemný. Jazero uprostred, sčasti zamrznuté, lemované majestátnymi topoľmi a na opačnom konci týčiacim sa nádherným kláštorom, dodávalo tomuto ponurému a smutnému miestu oblažujúci, dôstojný pokoj.

Uljana sedela opodiaľ na lavičke v zátiší medzi tujami. Zablúdila sem často, keď ju ťažila duša. Oči, teraz červené od plaču schovávala pod tmavými slnečnými okuliarmi a v ruke zvierala novinové výstrižky. Nosila ich so sebou s pocitom, že takto je mu bližšie a že pochopí, čo a prečo sa vlastne stalo. Titulky hovorili o organizovanom zločine, obchode s bielym mäsom, o mučení, o krádežiach identity či o plastických operáciách, ktoré zločincov na úteku menili na nepoznanie. Ale najmä hovorili o obálkach doručených do redakcií moskovských denníkov, na políciu a rôznym iným ľuďom. V každej sa nachádzali šokujúce informácie a všetky mali spoločného odosielateľa – Sergeja Adamiča. Zavládla hystéria. Padali mená, známe aj neznáme. Výsledky Sergejovej dlhoročnej práce, ktoré páchatelia splachovali pred súdmi rad zaradom vďaka svojim právnikom. Teraz im to ale natrel verejne. Veril, že v Medimire nájde dôkazy, jediné a nespochybniteľné, ktoré by konečne túto bandu poslali do horúcich pekiel. Zároveň vedel, že ak sa tam raz dostane, môže sa odtiaľ nevrátiť. Tak či onak, nemal čo stratiť. Preto teraz rukami novinárov kolovali kópie policajných správ a záznamov, ktoré – keď už tú háveď neusvedčili pred súdom, nech ju aspoň odsúdi verejnosť.

Stále čakala, či vyšetrovanie ukáže, že na mieste tragédie bol ešte niekto iný. Vedela, že tam Sergej tesne predtým bol, nikomu to nenahlásila. V spojení s obálkovým šialenstvom ho už hľadalo veľa ľudí a podvedome cítila, že upriamiť na seba pozornosť v spojení s jeho menom, by asi nebolo rozumné.

Deň predtým, než sa to stalo, sedela na múriku za centrálnym príjmom a tujami chránená pred zrakmi prichádzajúcich, fajčíla. S pôžitkom nasávala a vydychovala nikotínový opar. Bola pri Igorovi už tretí deň takmer nonstop. Nikoho tam nemal, to však nebol hlavný dôvod. Výčitky svedomia. Tie mala. Keby ho po večierku prinútila vziať si taxík, nebolo by sa to celé stalo.

V ten deň už za ním dorazila Eva a Igorov otčim, tak mohla ísť konečne domov. Domov. Pri pomyslení na prázdny dom len zvesila hlavu. O chvíľu sú tu Vianoce a ona ich bude tráviť sama, prvýkrát v živote. Stres a nedostatok spánku posledných dní urobili svoje. Rozplakala sa. Naposledy plakala, keď mala sedemnásť, nechcene otehotnela a rodičia jej v jeden deň oznámili, že na rodinu uvalila hanbu a že ju už ďalej nebudú podporovať a vzápätí ju odviezli do nemocnice, kde z nej tento znak hanby odstránili. Navždy a tak „profesionálne“, že už nikdy nebude môcť mať vlastné deti.

Vyfajčila asi štyri cigarety, kým sa ukľudnila a už keď sa chystala odísť, začula rozhovor dvoch saniťákov, ktorí práve nakladali nejakého pacienta do auta.

„Kam ho vezieme?“ pýtal sa jeden z nich.

„Medimir,“ odpovedal mu druhý stroho.

„Ach jaj, chudák, tak ten to má už zrátané,“ zahlásil, kým upevňoval posteľ k vozidlu. Nazrela opatrne pomedzi tuje, ale videla len chrbát jedného z mužov a ruku toho pacienta. Bola veľmi špinavá a od malíčka smerom  k zápästiu sa na nej tiahla jazva. Zvláštne. Aj Sergej mal takú – praskol mu v ruke pohár, keď ho umýval. Pozrela sa trochu lepšie – bola by prisahala, že nielen  jazvu ale aj ruku mal takú ako Sergej. Keď muž odstúpil, aby sa načiahol za dverami a zavrel ich, na kratučkú chvíľku zahliadla tvár toho muža.

„Čo ty o tom vieš,“ odpovedal druhý otrávene.

„To by si sa čudoval, kamarát. Niečo tam nie je s kostolným poriadkom. Minule, keď som tu čakal na pacienta, tu bola taká babka. Hľadala nejakého dedka. Najprv jej tvrdili, že tu nie je, potom, že tu bol, ale ho previezli, ale nevedeli kam. Lenže ja viem, kto to bol. Sám som ho viezol – do Medimiru!“ povedal to akoby bol práve objavil koleso. „A nie je ti divné, že tam stále vozíme len bezdomovcov? Na kliniku plastickej chirurgie? Ja neviem, mne to smrdí.“ Dopovedal a zabuchol dvere.

Potom ešte niečo hovorili, to už ale nepočula, lebo ich vravu prerušilo húkanie prichádzajúcej sanitky. Pred očami sa jej striedali dva obrazy – po dlhej dobe sa jej znova vynorila z pamäti zohavená mŕtvola muža v pavilóne H a teraz tvár muža v sanitke. Bola zarastená, hlava obviazaná obväzom, ale vyzeral úplne ako Sergej. Je možné, že by mal až tak dokonalého dvojníka - bezdomovca? Pozerala za odchádzajúcim vozom. Ten rozhovor ju rozrušil. Pripomenul jej fakt, že sa zbabelo snaží spomienku na výjav z pavilónu H vymazať. Pri predstave, že by tam mala znova vojsť, jej začalo byť zima.

Išla sa rýchlo ešte rozlúčiť s Igorovou rodinou a ponáhľala sa do auta. Šoférovala úplne mechanicky. Keď zastavila pred bránou Medimiru namiesto pred svojím domom, brala to ako znamenie, že musí nabrať odvahu a aspoň sa pokúsiť preveriť, čo je pravdy na slovách toho saniťáka.

Kartičkou si otvorila rampu, kývla vrátnikovi na pozdrav a vošla do areálu. Potom ale zaradila spiatočku, zacúvala až k strážnej búdke a cez stiahnuté okno sa opýtala:

„Dobrý deň. Priviezli sem teraz niekoho na príjem?“

„Dnes nikoho, pani Uljana. Akurát krvné konzervy pred chvíľou dorazili, inak nič,“ odvetil vrátnik a pokračoval v lúštení krížoviek.

Takže krvné konzervy! Tie skladujú vzadu pri pavilóne H, museli ísť teda tam aj s tým pacientom.

Kým prišla do svojej kancelárie, snažila sa vymyslieť zámienku, kvôli čomu by sa mohla vybrať za Alexom. Náhoda jej nahrala do kariet – dvojdňová neprítomnosť sa postarala o slušnú kôpku nevybavenej pošty, z ktorej jedna zásielka nepatrila jej, ale Alexovi. Ani sa nevyzliekla, rovno sa otočila na podpätku a s obálkou v ruke sa vybrala smerom k pavilónu H. Žalúdok mala zovretý. Za iných okolností nemáva strach, ale toto bolo iné. Mala strach z toho, čo tam mohla nájsť.

Šťastie jej prialo aj teraz, Alexova kancelária bola prázdna. Niečo predsa len nedomyslela – minule boli dvere do podzemných priestorov otvorené, dnes nie. Vonku sa už stmievalo, ale nechcela rozsvietiť, aby na seba zbytočne nepritiahla pozornosť. Bezradne stála pred knižnicou, ktorá mala byť dverami. Skúšala vyberať knihu po knihe, ako to už toľkokrát čítala v knihách a videla vo filmoch, ale nič neúčinkovalo. Vonku sa už medzitým zotmelo.

„Sakra! Sakra!“, zazúfala si pološeptom. Vytiahla mobil, posvieti si aspoň s ním. Ako sa presúvala, noha sa jej zamotala do nejakého kábla, zavrávorala a aby nespadla, prudko sa chytila jednej police. Pod prstom pritom zacítila niečo ako malý gombík. Ozvalo sa: cvak!, knižnica sa posunula a cez škáru sa do miestnosti vlial tenký prúžok svetla. Prestala dýchať, zato srdce jej búšilo ako zvon. Keď sa chvíľu nič nedialo, odvážila sa pohnúť. Opatrne, z nohy na nohu, aby jej pohyb nevydal ani ten najmenší zvuk. Čím bola bližšie, tým hlbšie dýchala a tým väčšiu ťažobu cítila na hrudi. Keď už jej svetlo oblizovalo špičku čižmy, na chvíľu zadržala dych a počúvala. Nič. Žiaden zvuk. Pomaličky vytrčila hlavu a jedným okom nazrela dnu. Svetlom zaliate schody ju na moment oslepili. Keď si oči zvykli, poodchýlila dvere o trochu viac, aby sa mohla prekĺznuť a rýchlo ich za sebou privrela. Našťastie zvnútra bol gombík dobre viditeľný a tak dvere s knižnicou rýchlo zavrela.

Zobula si čižmy, aby sa mohla pohybovať čo najtichšie, lenže strach ju paralyzoval. Ostala stáť na schodoch, absolútne neschopná pohybu. Potom si spomenula na toho bezdomovca a jej pôvodná zvedavosť v nej prvotné obavy postupne potlačila. Zišla dolu, pomaly našľapujúc a pripravená na čokoľvek s ubúdajúcimi schodmi sledovala miestnosť. Nič. Úplne nič. Žiadna mŕtvola, žiadne stoly, žiadne operačné boxy. Toto naozaj nečakala – čokoľvek, ale toto nie. Rozhliadla sa dookola a s úľavou si vydýchla. Na druhom konci miestnosti boli ďalšie dvere. Obozretne, stále sa obzerajúc na všetky strany, sa pomaly pohla k nim. Jemne stlačila kľučku a pomaličky otvárala. Chodba. Po ľavej strane sa tiahli dvere, také tie so skleneným priezorom vo výške očí, jedny za druhými. Na konci chodby boli pootvorené dvere. Svetlo vnútri dávalo tušiť, že tam niekto je. Pohla sa dopredu, stále zadržiavala dych. Adrenalín sa v tej chvíli dal krájať, ale strach už nepociťovala. Už keď sa k nim približovala, videla, že je to niečo ako sklad, alebo archív. Nedýchala, keď už bola na úrovni dverí. Počula šušťanie, mrmlanie, a všetko sa tam dialo náhlivo. Veľmi, veľmi opatrne nakukla jedným okom dnu a vtedy ho uvidela. „Jej bezdomovec“ pobiehal po miestnosti, otváral skriňu za skriňou, vyberal odtiaľ krabice s dokumentmi, miestami sa chytal za hlavu a horekoval „to nie je možné.“ Ten hlas poznala veľmi dobre. Keď jej konečne došlo, že sa práve pozerá na Sergeja, pochytila ju príšerná zlosť.

„Čo to tu dočerta robíš?“ vyletela naňho bez pozdravu ako fúria. On sa tak preľakol, až nadskočil a spis, ktorý držal práve v rukách, mu vyletel do vzduchu a pár listov poletovalo vzduchom sem a tam.

„Preboha! Uljana! Takmer som umrel. Čo tu prekristoverany robíš?“

„Čo tu robím ja? Čo tu robíš ty? A prečo vyzeráš ....“ nenáchadzala vhodné slová, „takto!“ rozhodila rukami.

„Okej, okej, na toto teraz nemám čas. Som policajt,“ trochu zaklamal, “a toto tu sú všetko dôkazy. Tušil som, že si vedú evidenciu, vedel som, že to tu niekde nájdem. Dôkazy, ktoré hľadám už celé roky, aby som dostal pár skurvených vagabundov za mreže.“ Bol tým úplne pohltený. „Bože, kšefty s orgánmi, oh, operácie bez anestézie, preboha, čo sú to za zvery – pozri sa, doslova si objednávali z nemocníc bezdomovcov v bezvedomí, o ktorých sa nikto nezaujímal a robili na nich pokusy. Bože, aké obludné. A je tu toho – pozri, koľko!“ ukázal rukami na celú miestnosť.

„Čo .. to je všetko, čo mi povieš? Že si konečne našiel, čo si hľadal? To je fakt všetko? Zdrhneš si len tak, necháš mi stupídny odkaz a ...“

„Ktorý si ale zjavne nepochopila,“ skonštatoval s náznakom smútku v hlase, keď jej pozrel na ruky.

„Veď to bol nezmysel - Musím odísť, prepáč. Budem ale navždy v tvojich očiach  - ha?"

„Pozri, nechcem sa s tebou hádať. Naozaj na to teraz nie je čas. Vysvetlím ti to hneď, ako sa skončí táto operácia.“

„Choď dočerta Sergej. Takmer som sa zbláznila, keď si odišiel. Nepotrebujem to zažiť znovu.“ Trochu sa jej uľavilo po tomto výstupe.

„Naozaj je mi to ľúto. Počuj, ak mi nechceš pomôcť, tak radšej choď.“ Požiadal ju dôrazne.

„Prečo by som ti mala pomáhať po tom všetkom?“

Pozrel sa na ňu dosť naštvane: „Povedz mi, ale úprimne. Fakt si netušila, čo sa ti tu deje pod nosom? Všetky tie svinstvá. Alebo si len zatvárala oči pred nepeknou pravdou, lebo ti za to zaplatili, ha? Tak ako to je?“

„Prestaň ma urážať. To si nezaslúžim. Nie od teba,“ ostalo jej z jeho slov smutno.

„Tak mi dočerta pomôž! Vravel som ti, že som prišiel na niečo veľké, len mi chýbal dôkaz. A tu ich mám tisíce, stačí pár a ..“

„Dobre, čo chceš odo mňa.“ Prehliadol sarkazmus v jej hlase a chytil sa príližitosti. Vzal kôpku papierov a médií, ktorú mal pripravenú na stole, a podal jej ju.

 „Na! Vezmi toto. Odleť čo najskôr na Slovensko, choď na pobočku Interpolu a odovzdaj to Dempseymu. Nikomu inému, rozumieš? Hlavne nikomu, kto hovorí po rusky.“ Prikývla.

„Prečo nejdeš aj ty? Veď už máš, čo si hľadal.“ Prosila ho.

„Nemôžem. Chcem si toho prejsť čo najviac. Tu je celá história ...“

„Čo keď ťa tu niekto nájde, ha?“ nedala sa.

„Som už veľký, postarám sa. Choď už!“

„Sviniar. Neviem, či ti to niekedy odpustím.“ Povedala mu a tentokrát ráznym krokom s čižmami a dokumentmi v rukách, vykročila na chodbu. Neskôr si uvedomila, že to bolo riskantné, v tej chvíli však jej myseľ zamestnávali zlosť, smútok a radosť v jednom.

Na druhý deň požiadala Alberta o láskavosť a odletela jeho firemným lietadlom spolu s ním, Evou a Igorom, na Slovensko. Odovzdala dokumenty ako bolo treba a s myšlienkami utriedenými sa tešila na návrat domov. Prvý nával hnevu ju už prešiel, takže bola pripravená vypočuť si Sergejove rozprávanie o čomkoľvek.

Správa o tragédii v Medimire ju zastihla na letisku. Práve si kupovala nejaký časopis a keď na malom prenosnom televízore, ktorý mala pani v stánku, zbadala zábery Medimiru a plameňov šľahajúcich z miesta, kde stál pavilón H. Uljana ju požiadala, aby pridala zvuk. Nechcela veriť tomu, čo práve počula. Hlásateľka bezfarbým hlasom čítala, že v laboratóriách kliniky Medimir došlo k masívnemu úniku plynu a následnému výbuchu, ktorý v kombinácii s množstvom rôznych chemikálií, nachádzajúcich sa v priestoroch laboratórií, spôsobili mohutnú explóziu. Podľa ich informácií sa v čase nehody mohol na mieste vyskytovať len šéf kliniky Alex Komarov, ktorý mal v objekte svoju kanceláriu. Požiarnikom sa zatiaľ nepodarilo...“, ďalšie slová už nepočula. Zatmelo sa jej pred očami a ona sa zviezla na zem.

Odvtedy prešlo pár dní. Teraz tu sedela, na lavičke, obklopená tujami a vyčítala si, že posledné slová, ktoré mu povedala, boli slová plné zlosti a výčitiek. Taká bola zamyslená, že si ani nevšimla, že má spoločnosť.

„Dobrý deň,“ prehovoril starší muž a prisadol si k nej, „som Míša.“

„Ah, dobrý deň.“ Zdvorilo odpovedala, ale nevenovala mu ani len pohľad.

„Som Sergejov kamarát, spod mosta.“ Dodal.

Tentokrát už zdvihla smerom k spoločníkovi hlavu: „Prepáčte, prosím?“ prekvapená, že práve tu, na tomto mieste, sa vyskytne niekto, kto jej snáď čítal myšlienky.

„Pomáhal som mu s tým jeho šialeným plánom a požiadal ma, aby som vám odovzdal toto, ak by sa mu niečo ... ak by sa náhodou niečo zomlelo,“ hovoril a pritom jej podával do rúk malú zabalenú krabičku.

Pozerala naňho a na tú malú vec ako na prízrak. Ťažoba, ktorá sa jej predtým usadila na hrudi a pomaly sa začala vytrácať, na ňu v tejto chvíli doľahla novou intenzitou. Cez potoky sĺz nevidela poriadne, a tak po hmate, opatrne, akoby to bolo niečo veľmi krehké a vzácne, rozviazala mašličku, sňala papier a otvorila krabičku. Vybrala to, čo jej vnútro skrývalo – prekrásny zásnubný prsteň a k nemu priviazaný papierik s odkazom. Snažila sa ho prečítať, ale na písmenká nevidela. Poprosila Míšu. Ten ho vzal do rúk a prečítal, čo na ňom stálo:

Láska, dúfal som, že ťa k nemu privedie môj odkaz - celý čas bol ukrytý v očiach tvojej drevenej maske na stene. p.s. sean connery alebo brad pitt?

Ach, bože, „navždy budem v tvojich očiach“ bolo konečne jasné a zrozumiteľné. Začala sa cez slzy smiať a ťažoba sa zase po kúsočku začala vytrácať. Cítila Sergeja pri sebe. Navliekla si prsteň a pomaly ustal aj je plač. Míša mal pocit, akoby bol svedkom niečoho magického, a nevedel sa zbaviť pocitu, že akosi prekáža. Zvdihol sa, ale prv než odišiel, ešte sa opýtal:

„Aká by bola vaša odpoveď?

Uljana zvdihla hlavu, zložila si okuliare a uprela na Míšu svoj bledomodrý pohľad:

„Connery. Jednoznačne Connery“

 

XXX

 

Peter behal po pumpe ako zmyslov zbavený raz sem, raz tam a sám pre seba si hovoril: „Nie je tu. Tá mrcha tu nie je. Doriti!“ Tentokrát mu už bolo do plaču – ďalšia chyba ho bude stáť život. „Neschopný babrák,“ smeroval svoju poznámku chlapíkovi, ktorého najal, aby Evu nespustil z očí. Musela nájsť tú kartu s čipom a niekde tu ju zahodiť, pretože kolečko na sledovacom zariadení už hodnú chvíľu blikalo tu, na tomto mieste.

Strach o život sa mu začal zakrádať pod kožu, pretože Barón chyby neodpúšťa. Dýchal rýchlo a prerývane a netušil, ako sa z tohto dostať von. Túžil byť neviditeľný.

Zazvonil mu telefón, neznáme číslo:

„Tu je Sergej.“ Viac nepotreboval, aby pustil ventil svojim emóciám:

„Ty bastard jeden všivavý, ty máš odvahu mi volať!“ jačal do telefónu hysterickou fistulou,“Ty, ty .. kvôli tebe som teraz v prdeli. V prdeli!“, tu už mal plač na krajíčku.

Sergej chvíľu mlčal, a keď ostalo na druhej strane ticho, pokojným hlasom prehovoril:

„Mám pre vás obchodný návrh.“

„Prosím ťa, čo mi už len ty môžeš ponúknuť,“ hystéria ho ešte neopustila. Sergej prešiel bez povšimnutia tón hlasu a fakt, že mu Peter tyká a pokračoval:

„Dnes vám prišla poštou obálka. Nájdete v nej kópiu policajného spisu vášho otca a kópiu mojej správy z Interpolu. Po tom predsa celý čas pátrate, je tak?“ vedel, že mu zabrnkal na správnu strunku.

V telefóne ostalo ticho, bolo počuť len Petrov prerývaný dych, ktorý sa postupne skľudňoval.

„Je tam všetko? Aj to, prečo sa obesil?“, prehovoril nakoniec.

„Áno.“

„Čo za to chcete?“, opýtal sa už trošku sebaistejšie.

„To, čo vám ide dobre,“ povedal s ľahkou iróniou v hlase, „niečo sfalšovať. Potrebujem nové doklady. Do zajtra“

„Dozajtra? Zbláznili ste sa? To sa nedá! A vôbec, prečo si myslíte, že to urobím? A že vás nepodrazím? Veď už ste mi poslali to, čo chcem. Nie?“, prešiel zase k vykaniu.

Sergej sa v duchu pousmial, pretože túto otázku čakal: „Existuje ešte jedna obálka. V nej je kazeta a na nej pár zaujímavých záberov, na ktorých ste v družnej debate s Barónom. Je tam ešte záznam z istej autonehody a je v nej pribalených aj pár nahrávok rozhovorov,“ vytiahol svoje tromfy. „Ak by sa mi niečo stalo, tak ...“

„Nemusíte vysvetľovať, rozumiem,“ skočil mu do reči Peter. „Kam vám to mám doručiť?“

„Zajtra o šiestej večer zastane pred vaším domom kuriér, jemu všetko odovzdáte.“

„Kde mám istotu, že tú druhú obálku nakoniec aj tak nepoužijete?“, povedal s obavou v hlase.

„Nemáte. Musíte mi skrátka veriť,“ odvetil Sergej bez štipky súcitu. „Sme teda dohodnutí?“

„Dohodnutí. Zajtra to budete mať.“

„Dobre. Tak, zbohom.“

„Majte sa.“

 

XXX

 

Eva, karta, hrozba Barónovej pomsty v tej chvíli prestali preňho existovať. Nasadol do auta, zapol policajnú húkačku a šialenou rýchlosťou sa rútil domov.

Takmer rozbil vchodové  dvere, ako sa do nich vrútil. Bola tam. Zo schránky trčala hrubá obálka. Na chvíľu zastal, potom však odhodlane vykročil. Schránku odmokol, vybral jej obsah a berúc schody po troch vybehol k svojmu bytu. Zhodil veci na zem a ako kráčal do obývačky, nedočkavo trhal obal a vyberal z neho celý jeho obsah. Ruky sa mu triasli, nejaké papiere zleteli na zem. Sadol si doprostred obývačky na koberec a dychtivo čítal zaradom všetko, čo chytil do ruky. Nevnímal čas, ale keď skončil, jeho tvár bola celá červená a v pohľade sa zračila pomsta.

Potom, s neprítomným pohľadom, pozberal všetky dokumenty, poskladal ich na úhľadnú kopu a cez zaťaté zuby precedil do tmavého ticha izby:

„Barón, ty skurvený bastard. Za toto zhniješ v pekle. O to sa sám postarám, aj keby som tam musel ísť s tebou!“